Inside the Labyrinth

Kapitola štvrtá: Ktorý je ktorý

2010-02-14T01:34:00.000-08:00

Sara sa zhlboka nadýchla a znova vykročila chodbou. Trs lišajníkov zachytený na bránovom pilieri otvoril niekoľko očí a sledoval ju. V očiach na úponoch sa odrážala úzkosť a keď Sara prešla určitú vzdialenosť, otočili sa k sebe a začali spolu klebetiť. Väčšina z nich nesúhlasila so smerom, ktorým sa Sara vybrala – dalo sa to vyčítať zo spôsobu, akým na seba významne pozerali. Lišajníky totiž poznali správny smer.
Pomerne dlho kráčala medzi vysokými múrmi zdanlivo nekonečnej chodby a stále sa nedostala niekam, kde by to aspoň vyzeralo inak; šla ešte ďalej, no nič sa nezmenilo. Ešte sto krokov, povedala si, a ak sa ani potom nikam nedostanem, budem musieť niečo urobiť.
Jeden, dva... deväťdesiat osem, deväťdesiat deväť. Múry sa ťahali stále ďalej a ďalej.
„Toto má byť labyrint?“ spýtala sa nahlas – len preto, aby počula svoj hlas a necítila sa tak sama. „Nie je tu žiadna zákruta alebo roh alebo... čokoľvek. Chodba len pokračuje bez konca.“ Na chvíľu sa odmlčala, pretože si spomenula na Hogglove slová. „Ale možno to tak nie je,“ uvažovala. „Možno... len ja považujem za samozrejmé, že cesta neustále pokračuje. Mohla by som kráčať aj donekonečna – lenže toľko času nemám.“
Rada by vedela, koľko času z určených trinástich hodín jej ešte zostáva. Nezdalo sa jej spravodlivé, že nemala prístup k tejto informácii.
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a rozbehla sa. Jediné, čo sa zmenilo, bola rýchlosť, akou míňala múry. Bežala rýchlejšie, šmýkala sa na blate, narážala do tehlových stien; rýchlejšie a rýchlejšie, múry sa okolo nej mihali bez stopy po zákrute alebo náznaku konca, až kým sa jej nezakrútila hlava a Sara zistila, že sa zrútila od vyčerpania a po lícach jej stekajú slzy.
Ležala na zemi ako kôpka nešťastia a vzlykala. Neďaleký trs lišajníkov na ňu súcitne pozeral očami vlniacimi sa na úponoch.
Keď sa Sara o chvíľu pozbierala, pomaličky otvorila oči a dúfala, že konečne uvidí niečo iné: nejaký roh, za ktorý sa dá zahnúť, dvere alebo dokonca svoju izbu. Ale jediné, čo sa ponúkalo jej zraku boli tie dve steny.
Sklamane vykríkla a päsťami sa vrhla proti múrom.
A tento krát sa konečne dočkala nejakej odozvy: z úkrytu medzi tehlami, neďaleko miesta, kde Sara tresla do múru, vystrčila hlávku malá potvorka podobná červíkovi.
„’hoj,“ pozdravil ju veselým hláskom.
Skľúčená Sara pozrela na červíka. Hovoriaci červík, zarazila sa, ale áno, prečo nie, nemala by som považovať za samozrejmé, že červíky nevedia rozprávať. Pokrčila plecami. Ak ten červík rozpráva, možno by jej mohol aj poradiť. Tichým hlasom sa spýtala:
„Nevieš náhodou, ako sa dá prejsť cez labyrint?“
„Kto? Ja?“ vyškerila sa príšerka. „Kdeže, ja som len červík.“
Sara prikývla. Asi od neho očakávala priveľa.
„Poď dnu, zoznámim ťa s mojou ženičkou,“ pozval ju červík.
Sara sa prinútila k mdlému úsmevu.
„Ďakujem ti,“ odpovedala, „ale musím sa dostať cez Labyrint. A nie sú tu žiadne zákruty, otvory alebo také niečo.“ Zažmurkala, aby jej znova nezačali tiecť horúce slzy, ktoré mala na krajíčku. „Pokračuje stále ďalej a ďalej a to je všetko.“
„Hm,“ ozval sa červík. „Nepozeráš sa dobre, to teda nie. Steny sú plné otvorov. Ty ich iba nevidíš, to je celé.“
Sara sa neveriacky rozhliadla. Múry sa po oboch stranách ťahali donekonečna.
Nemalo to žiadnu logiku. Alebo naopak, možno bolo všetko prísne logické a to bol ten problém – samá logika, ale žiadny dôvod pre ňu.
„Jeden otvor je priamo oproti,“ pokračoval červík. „Je priamo pred tebou.“
Sara sa pozrela pred seba – bol tam tehlový múr vlhký od plesne a na ňom niekoľko lišajníkov. Nič viac.
„Nie, nie je,“ odporovala červíkovi.
Červík potiahol nosom a milým hláskom povedal: „Poď dnu a daj si čaj.“
„Nie je tu žiadny otvor,“ trvala Sara na svojom.
„Skús prejsť tadiaľto,“ ukázal jej červík kývnutím hlavy. „Uvidíš. Ale prečo si predtým nedať šálku čaju?“
„Kde?“ Sara stále nevidela nič iné ako prázdnu stenu.
„Dal som zovrieť vodu.“
Ale Sara si červíkovu pohostinnosť nevšímala. „Je to len stena,“ mrmlala si sama pre seba. „Nedá sa cez ňu prejsť.“
„Ach,“ uvedomil si náhle červík, „na tomto mieste... veci nie sú vždy také, ako vyzerajú, vieš? Tu teda nie. Takže nič nepovažuj za samozrejmé.“
Sara vrhla na červíka ostrý pohľad. Ako bolo možné, že jej príšerka povedala to isté, čo Hoggle? A hneď si ho v duchu vybavila, ako jej hovorí: „Ja? Ja by som nešiel ani jedným smerom.“
Ani jedným smerom. Priamo pred tebou. Čo iné sa dalo robiť? Rozhodla sa, že to skúsi. Veľmi neisto, pripravená kedykoľvek odskočiť, kráčala priamo oproti stene, potom cez ňu a nakoniec sa ocitla v ďalšej chodbe.
Sara sa potešila. Aj táto chodba sa ťahala po oboch stranách donekonečna, ale aspoň to bola iná chodba. Plná vďačnosti sa otočila.
„Ďakujem ti,“ povedala červíkovi. „Neuveriteľne si mi pomohol.“
Vykročila po novej chodbe, ale červík za ňou zavolal: „Nechoď tým smerom!“ Potom sa pozrel na lišajníky, ktoré s obavami sledovali Saru. Červík sa na lišajníky veselo zaškeril, ale tie sa len úzkostlivo zavlnili, aby dovideli na dievča.
Sara zastala a zadýchaná sa vrátila k červíkovi.
„Čo si hovoril?“
„Povedal som,“ odpovedal červík, „aby si nešla tým smerom.“
„Aha,“ prikývla Sara. „Vďaka.“
Otočila sa o vydala sa na druhú stranu chodby.
Lišajníky ju stále sledovali, no teraz bol ich pohľad plný úľavy.
„Uf,“ prevrátil červík oči. „To bolo tesné. Keby sa tadiaľ vybrala, dokráčala by priamo do toho hrozného zámku.“
* * *
V kamennej komnate Kráľa goblinov zatiaľ Toby vrieskal s naširoko otvorenými ústami, stále oblečený vo svojom červeno-bielom páskovanom pyžame. So zaťatými pästičkami, šarlátovou tvárou a zavretými očkami vydával hluk, ktorý by Sara zniesla len s hlasnými povzdychmi.
Jareth ho pozoroval s pobaveným úsmevom. Nikto iný Tobymu nevenoval pozornosť. Goblini – rohatí, zarastení, s helmami alebo bez nich – lomozili naokolo na špinavej dlážke, povaľovali sa na schodíkoch pri tróne, na parapetách; niektorí naháňali kurence alebo čierne prasiatko v helme, ďalší sa handrkovali o kus jedla či nazerali do každej nádoby, pretože dúfali, že objavia niečo na jedenie, alebo len tak sedeli a ohrýzali kosti, a našli sa aj takí, čo len hrozivo pozorovali na zvyšok bandy svojimi šialenými očami. Celé miesto bolo zahádzané odpadkami, ktoré tvorili hlavne misy s nedojedenou potravou, hnijúce kusy mäsa a zeleniny, pomyje a smeti. Malý pterodaktyl trepotal krídlami a kde tu si niečo zobol. Zaoblený vršok heraldického rámu nad trónom ozdobený baraními rohmi úplne zodpovedal tomuto hniezdu plnému supov. Alebo sem ten neporiadok umiestnil Jareth pre vlastné pobavenie, ktovie.
Jareth potreboval, aby ho zabávali. No popravde, goblini boli nudní a takí hlúpi, že ani nedokázali sami nájsť cestu cez Labyrint. Neboli ani učenliví ani dôvtipní. Za starých čias, keď Jarethovi ponúkali veľa detí, bol aj on tolerantnejší, pretože sa spoliehal na to, že čoskoro iste nájde vhodného následníka, z ktorého by si vychoval dôstojného spoločníka, ktorého mladá krv by osviežila Jarethovu a ktorý by dobrou náladou rozptýlil deprimujúce myšlienky Kráľa goblinov na starnutie. Ale výzvy na kradnutie detí sa ozývali stále zriedkavejšie a Jareth sa utápal v skľúčenosti. Cítil, ako sa mu sťahujú kútiky úst a dôkazom boli aj vrásky, ktoré mu krčili obočie, ak si len zámerne nenatiahol oči, aby sa mu pokožka narovnala.
Rozvalený na svojou nariasenom tróne v tvare neúplneho kruhu Jareth sledoval revúceho Tobyho. S trochou šťastia by z neho mohol vyrásť inteligentný goblin. Mohol by byť rozumieť žartom a chápať veci z Jarethovho hľadiska. Mohol by mu pomôcť s vládnutím tejto spustnutej ríši. A nakoniec, mohol by priniesť čerstvé nápady na darebáctva, ktorých sa Jareth dopúšťal na ľuďoch. Dvojhlavé ovce, zrazené mlieko, trieskajúce panvice, chniapajúce pyžamá, neúrodné ovocné stromy, posúvajúce sa stoly, plesnivý chlieb – to všetko už Jareth videl, a nie raz. Ale jeho goblini, ktorí sa celé dni motali naokolo a vystrájali jeden druhému hlúpe žartíky, považovali tieto staré otrepané kúsky za úžasne zábavné. Jarethovi sa zdali úbohí.
Jareth zazíval a unudene sa rozhliadol po trónnej sále. Steny boli vyzdobené lebkami a netopiermi. Preboha, pomyslel si. Lebky a netopiere? Ako hlboko možno ešte klesnúť? Plný nádeje pozrel na hodiny. Ručičky v tvare mečov ukazovali pol štvrtej. Ešte deväť a pol hodiny, kým goblin odbije trinástu. No medzitým potreboval zabiť čas.
Vstal z trónu, ponaťahoval si ramená a začal sa nepokojne prechádzať. Nejaký goblin sa prehnal okolo. Jareth sa zohol a zodvihol ho za golier. Goblinove oči sa na neho vystrašene upreli.
„Ty si ale vystrašený goblin,“ povedal Jareth a nasilu sa zasmial.
Ostatní goblini veselo zahulákali. Jareth bol ich kráľom odkedy sa pamätali, čo boli prinajlepšom štyri sekundy a dúfali, že to tak zostane navždy.
Jaretha však až trhlo od bolesti, keď na to pomyslel.
* * *
Sara blúdila medzi tehlovými chodbami. Ešte stále boli vysoké a odpudivé, ale aspoň sa už neťahali za hranice priestoru a času a kde-tu sa objavovali aj rady stôp, čo bola príjemná zmena. Zakaždým, keď prišla k rozdvojeniu alebo zákrute a vybrala si jednu z ciest, použila rozumný spôsob, ako sa vyhnúť blúdeniu v kruhoch: rúžom, ktorý si vložila do vrecka ešte doma, zakreslila na každej križovatke šípku v smere svojej cesty na niektorú z tehál. A zakaždým, keď rúž odložila a vykročila do ďalšej chodby, objavila sa malá príšerka, ktorá zodvihla označenú tehlu, otočila ju a znova zasadila na miesto, takže šípku nebolo vidieť.
Keď vyznačovala devätnástu šípku, rúžová tyčinka sa jej zlomila. Sara však bola rozhodnutá, že zostane pokojná, a tak odkrútila ďalší kúsok rúžu a vydala sa po zvolenej ceste hore schodíkmi do akejsi miestnosti. Na druhom konci chodby za ňou zašuchotali nohy celej roty goblinov, Sara sa však pozerala len pred seba a tak si ich nevšimla.
Miestnosť tvorila slepú uličku chodby. Sara nazrela do každého výklenku za každým pilierom, ale zo sály neviedla von žiadna cesta. Pokrčila plecami a vrátila sa k devätnástej šípke. Keď prišla k rohu, rozhliadla sa, ale svoju šípku nikde nevidela. To je čudné, pomyslela si. Som si istá, že som ju nakreslila presne sem, na tento roh, na túto tehlu. Ale šípka nebola ani na tej, ani na žiadnej inej tehle. Sara sa zamračene obzerala okolo seba. Na dlažbe zbadala kúsok z odlomeného rúžu. Pozrela sa teda ešte raz a poriadne, no šípka tam nebola. To bol dôkaz. Dialo sa tu niečo podozrivé. Odhodila rúž.
„Niekto zmazal moje značky,“ povedala nahlas, pretože si bola istá, že vinník je nablízku a začuje ju. „Aké hrozné miesto! To nie je fér!“
„Máš pravdu,“ ozvalo sa za ňou. „Nie je to fér!“
Sara od ľaku poskočila a rýchlo sa obzrela.
Za sebou, v miestnosti, ktorá predtým tvorila slepú uličku, teraz boli dvoje vyrezávané dvere zasadené do múru a a dvaja strážcovia. Aspoň si myslela, že to musia byť stráže, pretože stáli v pozore a mali na sebe brnenie. Ale potom sa im prizrela lepšie a nebola si taká istá. Už len preto, že boli dosť smiešni. Ich obrovské štíty boli pokryté zvláštnymi vzormi, geometrickými figúrami, špirálami a značkami a vyzerali, že sú veľmi ťažké a že práve kvôli nim stráže stoja s nohami naširoko rozkročenými. Chudáci, pomyslela si Sara, musia takto stáť po celý čas len preto, aby sa vôbec udržali na nohách. Jeden zo strážcov, ten naľavo od Sary, vrhal spoza helmy neskutočne ľstivý pohľad a ona sa rozhodla, že ho nazve Alf po svojom strýkovi, ktorý sa vedel pozerať presne tak isto; potom si všimla, že druhý strážca, napravo do nej, je ako nie celkom identické, ale predsa len dvojča tomu naľavo (nevidela mu do očí, pretože mal na hlave priveľkú helmu) a preto ho nazvala Ralph. Potom si ešte pre poriadok v hlave prispôsobila meno toho prvého na Alpha, aby sa písal rovnako, hoci na tom vôbec, ale vôbec nezáležalo.
Keď si ujasnila záležitosť okolo mien, všimla si pozoruhodnú vec: spod oboch štítov sa dolu vynárali ďalšie dve tváre, otočené opačne, hore nohami; vyzerali trochu ako oživené obrázky z kariet. Prevrátené postavičky, ktoré Sara pomenovala Jim a Tim (bol to prvý pár rýmovaných mien, ktorý jej zišiel na um), vyzerali, že svoju nepohodlnú polohu znášajú len s veľkým hundraním a za pomoci mozoľnatých rúk, ktorými zvierali okraje svojich štítov. Tí dvaja mali asi hlavnú zásluhu na bremene, ktoré niesli Alph a Ralph.
Bol to hore nohami obrátený Jim, ktorý ju tak vyľakal tým, že ju oslovil. A dodal: „A to nie je ani polovica z toho.“
„Polovica z čoho?“ spýtala sa Sara krútiac sa a zohýbajúc, aby sa mohla na Jima poriadne pozrieť. Cítila, že by od nej bolo tak-trochu drzé, keby zostala vo svojej vzpriamenej pozícii. Je zdvorilé prispôsobiť sa ľuďom, s ktorými sa rozprávate, dokonca aj na tomto mieste.
„Polovica z dvojnásobku,“ odpovedal Jim.
„Dvojnásobku čoho?“ spýtala sa Sara podráždene.
„Dvojnásobku z polovice.“
„Pozri.“ Sara ukázala prstom na zadnú stenu miestnosti. „Pred chvíľou tu bola slepá ulička.“
„Nie,“ ozval sa prevrátený Tim. „Slepá ulička je za tebou.“
Sara sa vystrela a otočila. Mal pravdu. Chodba, ktorou sem prišla bola teraz zatarasená masívnou stenou. Sara bola pobúrená. „To nie je fér. Toto miesto sa stále mení. Tak čo sa teda odo mňa očakáva, že urobím?“
„To záleží od toho, kto to očakáva,“ povedal Jim.
„Viac ako z polovice,“ súhlasil Tim.
„Skús niektoré z dverí,“ navrhol Jim.
„Jedny vedú do zámku a druhé k istej smrti,“ povedal jej Tim veselo.
Sara zalapala po dychu. „Ktoré sú ktoré?“
Jim potriasol svojou prevrátenou hlavou. „To ti nemôžeme povedať.“
„Prečo nie?“
„Nevieme!“ zvýskol Jim víťazoslávne.
„Ale oni to vedia,“ kývol Tim dôverčivo smerom k Alphovi a Ralphovi.
Sara si uvedomila, že táto situácia si asi vyžiada trochu vyobracanej snahy.
„Tak sa ich opýtam,“ vyhlásila.
Kým však stihla povedať čokoľvek ďalšie, ozval sa pomalým, poučujúcim hlasom Ralph: „Ha! Nie, nemôžeš sa opýtať nás. Môžeš sa spýtať iba jedného z nás.“ Vyzeral, že má problémy s výslovnosťou, hlavne so sykavkami.
„Tak je to v pravidlách,“ povedal Alph rýchlo s ironickým úškľabkom a tým svojím ľstivým pohľadom. Prstom klopkal po akejsi šifre na štíte, kde boli podľa všetkého spísané pravidlá. „A musím ťa varovať, že jeden z nás hovorí vždy pravdu a jeden z nás vždy klame. To je tiež pravidlo.“ Fľochol na Ralpha a zahlásil: „On zakaždým klame.“
„Nepočúvaj ho,“ povedal Ralph odsudzujúco. „Klame. Ja som ten, čo hovorí pravdu.“
„To je lož!“ odsekol Alph.
Jim a Tim sa schovali za svoje štíty a chichotali sa. Sare sa to videlo drzé.
„Vidíš,“ povedal Tim Sare, „nech sa spýtaš ktoréhokoľvek, aj tak nebudeš vedieť, či je jeho odpoveď správna alebo nesprávna.“
„Moment,“ povedala Sara. „Túto hádanku poznám. Už som ju niekde počula, ale nerozmýšľala som nad riešením.“
„Klame,“ zahundral si Ralph pre seba.
„On klame,“ odpovedal Alph.
Sara zvraštila obočie. „Existuje otázka, ktorú im môžem položiť a je jedno, ktorému z nich.“ Netrpezlivo zacmukala. „Ale aká by to mohla byť?“
„Poďme, poďme,“ poháňal ju Tim. „Nemôžeme tu postávať celý deň.“
„Ako to myslíš, že nemôžeme?“ spýtal sa ho Jim. „Veď je to naša práca. Sme strážcovia.“
„Aha, áno. Zabudol som.“
„Buďte ticho,“ prikázala im Sara. „Rušíte ma.“
„Ja hovorím pravdu,“ vyhlásil Ralph dôstojne spod svojej helmy.
„Jáj,“ mechanicky mu oponoval Alph. „Aké klamstvo!“
Sara sa snažila postupovať logicky. S prstom zamyslene vystrčeným do vzduchu premýšľala: „Ako prvé musím zistiť, ktorý z nich je klamár... ale nie, takto to nezistím. Takže... musím nájsť otázku, ktorú môžem položiť obom... a získať ňou rovnakú odpoveď.“
„Tak to je dobré,“ rehotal sa Tim. „Jeden z nás hovorí vždy pravdu a druhý z nás vždy klame a ty chceš nájsť otázku, na ktorú ti obaja odpovieme rovnako? To bude teda deň. Toto je dobré, naozaj.“
Sara sa prestala mračiť. Mala pocit, že na to prišla.
„Takže,“ povedala, „ktorého sa opýtam?“
Alph ukázal na Ralpha, Ralph na Alpha.
Sara si s jemným úsmevom na perách vybrala Ralpha.
„Odpovedz áno alebo nie. Povedal by mi,“ ukázala na Alpha, „že tieto dvere,“ ukázala na dvere za Ralphom, „vedú do zámku?“
Alph a Ralph pozreli na Saru, potom na seba a začali sa šeptom radiť.
Keď Ralph znova uprel pohľad na Saru, odpovedal: „No... áno.“
„Tak potom do zámku vedú tie druhé dvere,“ uzavrela Sara. „A tieto k istej smrti,“
„Ako to vieš?“ spýtal sa Ralph pomaly. Jeho hlas znel akosi dotknuto. „Veď on môže hovoriť pravdu.“
„Ale potom by si ty klamal,“ odpovedala Sara. „Takže keď mi povieš, že on povie áno, viem, že odpoveď bude nie.“ Tešila sa svojej dôvtipnosti.
Ralph a Alph vyzerali skrúšene, akoby ich niekto podviedol.
„Ale aj ja môžem hovoriť pravdu,“ nevzdával sa Ralph.
„Tak potom by klamal on,“ povedala Sara a veľkoryso si dovolila ešte jeden spokojný úsmev. „Takže keď mi povieš, že on mi povie áno, odpoveď bude aj tak nie.“
„Počkaj chvíľku,“ zamračil sa Ralph. „Je to tak?“
„Neviem,“ odpovedal mu Alph nahnevane. „Nepočúval som.“
„Je to správne,“ povedala Sara. Vyriešila som to. Doteraz sa mi to nepodarilo. Zažiarila. „Možno mi stúpa inteligencia.“
Pristúpila k dverám za Alphom.
„Veľmi múdre, už je to tak,“ poznamenal Jim sklamane a vyplazil jej jazyk.
Sara sa mu otočila chrbtom, pretože otvárala dvere. Keď do nich vchádzala, ponad plece prehodila: „Bolo to ľahké.“
Prekročila prah a spadla rovno do akejsi šachty.
Vykríkla. Okruh svetla na vrchole šachty sa od nej rýchlo vzďaľoval.

Fanlistings...

2009-11-29T05:18:00.000-08:00

... alebo zoznamy fanúšikov. Hľadala som tie, čo sa týkajú Labyrinthu:

Labyrinth
http://www.slightly-bonkers.net/labyrinth/
http://fanlistings.dreame.net/labyrinth/

Jareth
http://jareth.things-she-said.org/

Sarah
http://www.fatal-kisses.org/goblinqueen/

Jareth & Sarah
http://www.salishna.net/jarethsarah/

Jareth & Toby: http://fan.everybodyhurts.fanmagic.org/jarethtoby/

Hoggle
http://www.falling-teardrops.net/hoggle/

Ludo
http://fanlistings.dreame.net/ludo/

Sir Didymus
http://fanlistings.dreame.net/didymus/

The Worm
http://fanlistings.dreame.net/worm/

Magic Dance
http://fan.devilstrill.net/magicdance/

The Bog of Eternal Stench
http://www.bottledfame.com/fan/bog/

Niečo pekné

2009-10-16T13:42:00.000-07:00

A ja to chcem... :)

http://www.brloh.sk/figurka.php?id_f=8172

Trevor Jones

2009-10-14T07:17:00.000-07:00

Ako som už spomínala v úvodnom článku o soundtracku k Labyrinthu, okrem Davida Bowieho, ktorý zložil piesne, sa na hudbe výrazne podieľal Trevor Jones. Ten nebol vybraný tvorcami náhodou; hudobne spolupracoval aj na Hensonovom filme Dark Crystal.

Prvou Jonesovou skladbou, ktorá sa vo filme objavuje, je Into the Labyrinth. Musím priznať, že sa mi páči najviac. Znie na začiatku Sarinej cesty Labyrinthom, keď dievča nemá inú možnosť, len utekať dlhou chodbou a snažiť sa dosiahnuť koniec, čo je pravdepodobne nemožné... Hudba veľmi trefne odzrkadľuje túto situáciu svojou dynamikou.

Skladba Sarah vo mne evokuje Saru a jej vývin, ktorým prešla od začiatku až do finále. Zo začiatku je melódia romantická, neskôr prichádza takpovediac hrozivá pasáž, po ktorej nasleduje chvíľa konfrontácie starej Sary s novou.

Myslím, že táto melódia sa vo filme objavuje potom, ako Sarah zahryzla do otrávenej broskyne. Z hudby je jasné, že ide o zlomový okamih.

Následne má Sarah halucinácie a premiestňuje sa kamsi do iného sveta, do sveta v jej hlave, do svojich snov, priamo na Jarethov bál. Podkladom tohto jej stavu je skladba Hallucination, na ktorú priamo nadväzuje Bowieho As the World Falls Down, ktorej venujem samostatný článok.

Najdramatickejšou skladbou je (celkom logicky) Goblin Battle. Túto časť soundtracku, ktorá podfarbuje scény dobytia Mesta goblinov nemôžem na tomto mieste sprostredkovať, pretože som ju na youtube nenašla.

Môžeme sa však vrátiť k jemnejším melódiám, hoci nasledujúca Thirteen O' Clock nie je o nič menej dramatická - veď trinásta hodina bola momentom vyvrcholenia celého filmu a schyľovalo sa k nej celý čas!

Poslednou Jonesovou skladbou je Home At Last. Sarah je znova doma, ale toľko sa toho zmenilo... V melódii je cítiť spomienky a menenú Saru, ktorá už nikdy nebude taká ako predtým a ktorá - ako sa zdá - cíti v svojom víťazstve aj smútok...

Bez podielu Trevora Jonesa na hudbe by Labyrinth nikdy nedosiahol takú atmosféru, akú má. Neviem si predstaviť, že by vo filme znela iná hudba...

Kapitola tretia: Trpaslík

2009-10-08T11:05:00.001-07:00

Sara pocítila ako padá dolu do temnoty. Divoko mávala rukami, až sa jej podarilo nadobudnúť akú-takú rovnováhu. Kopec bol veľmi strmý.
Od preľaknutia jej vyschlo v ústach. Opatrne si sadla. Posediačky sa cítila bezpečnejšie, ale nemohla si dovoliť zdržať sa dlho – mala len trinásť hodín na to, aby sa dostala do Labyrintu a vyhľadala Tobyho v zámku.
Snažila sa zísť z kopca tak, že sa šmýkala bokom, ale nebolo to o nič lepšie. Kamene a kríky jej prekážali, no neodvážila sa vstať a obísť ich. Naokolo vládla čerň; bolo jej, akoby sa pokúšala nájsť správny smer v mori atramentu. Do očí sa jej tlačili slzy, ale zbavila sa ich žmurkaním. Dokáže to. Neexistovali hranice toho, čo bolo možné, potrebovala len odhodlanie (ktoré mala, tým si bola istá), dôvtip (aj toho mala vždy dostatok, hoci ho nemusela použiť za takýchto okolností) a možno aj trochu šťastia (a to si podľa svojho názoru zaslúžila). Dokážem to, sľubovala si, keď si znova sadala na čiernu zem, pretože nevedela, ako má pokračovať ďalej.
Niekde z výšky, v ktorej sa nad ňou vznášala biela sova, začula Sara posmešný spev. Odtrhla oči od temnoty pod sebou a zodvihla pohľad. Uvedomila si, že tmavú oblohu zalieva slabé svetlo. Sledovala ako svetlo silnie a mení sa z červeného na ružové a potom na svetlomodré. Nakoniec sa na horizonte zjavilo slnko. Sara zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Cítila, ako jej slnko zohrieva pokožku. Dokáže to!
Keď znovu otvorila oči, žiaril pred ňou Jarethov zámok v plnej kráse; jeho veže a strieľne lemovalo odrazené slnečné svetlo. Plná úzkosti sa rozhliadala po údolí, ktoré sa vynáralo len postupne, ako práve vyvolaná fotografia.
Ihneď sa snažila odhadnúť šírku údolia. Rozloha krajiny medzi ňou a zámkom nebola taká veľká, ako očakávala. Toto dokážem prebehnúť za niekoľko hodín, predpokladala. Bolo to len niekoľko míľ. Jareth ma klamal. Myslel si, že ma temnotou vystraší natoľko, že sa vzdám a zabudnem na Tobyho. Ako keby som mohla. V každom prípade, za trinásť hodín prejdem tam aj naspäť a ešte mi nejaký čas aj zostane.
Rada by vedela, či čas v Jarethovej krajine plynie rovnako ako u nej doma. Ak áno, čo si asi pomyslia otec a matka, keď sa vrátia? Možno zavolajú políciu. Ale s tým nateraz nemohla nič urobiť. Nečakala, že by v Jarethovom zámku našla telefón. Pri tej myšlienke sa dokonca pousmiala.
Slnko už vyšlo nad horizont a z údolia sa postupne vynárali farby a tvary. Tam dolu sa črtalo veľa vecí, tým si bola istá. Rozhliadala sa až postupne obsiahla celé údolie a náhle ju zamrazilo. Neverila vlastným očiam: čím viac stúpajúce slnko odhaľovalo, tým nižšie jej porazenecky klesali ramená a úsmev mizol z tváre. Nakoniec celkom onemená potriasla hlavou.
Od miesta, kde sedela až k zámku a dokonca aj zaň, sa od jedného horizontu k druhému ťahalo obrovské spletité bludisko stien a živých plotov.
„Labyrint,“ zašepkala. „Takže toto je Labyrint.“
Študovala ho, snažila sa rozoznať v ňom nejaký vzorec alebo princíp, podľa ktorého bol postavený a ktorý by ju viedol, no nič také nezbadala. Chodby sa rozdvojovali, zatáčali a vinuli, brány v stenách viedli k ďalším bránam a tie zase k ďalším. Pripomínalo jej to tisícky prekrývajúcich sa odtlačkov prstov ležiacich vedľa seba. Nemohla sa ubrániť úvahám o tom, či Labyrint niekto postavil alebo či jednoducho existoval od počiatku dní.
Doľahla na ňu beznádej. Pripadalo jej nemožné nájsť cestu cez Labyrint. Ale vstala, zaťala päste, bojovne vystrčila čeľusť a odkašľala si.
„Tak dobre. Ideme na to. Nohy, hýbte sa.“
Vo svetle svitania pred sebou zbadala chodník, ktorý sa kľukatil dolu kopcom. Vydala sa ním pomedzi skaly a kríky až sa priblížila k veľkému múru, ktorý bol podopretý piliermi. Do oboch strán sa tiahol sa tak ďaleko ako len dovidela.
Sara, plná pochybností, vykročila k múru, hoci nemala poňatia čo bude ďalej. Keď už bola celkom blízko, zachytila pri základoch múru pohyb. Prizrela sa: stál tam malý človiečik a chichotal sa niečomu, čo držal topánkou pri zemi.
„Prepáčte,“ ozvala sa Sara.
Malý mužíček skoro vyskočil z kože.
„Len prechádzam,“ povedal ešte predtým, ako sa na ňu pozrel.
Keď sa otočil, mal sklonenú hlavu, takže na Saru pozeral spoza mohutného hustého obočia.
„Ale toto!“ vykríkol udivene zaškúliac na Saru. „Ale toto!“
Vyzeralo to, že jeho oči ešte nikdy nespočinuli na Sare podobnej osobe. Alebo ho možno iba žiadna Sare podobná osoba ešte nepristihla pri tom, čo práve robil.
„Ale toto!“ povedal znova.
Takto sa nikam nedostaneme, pomyslela si Sara.
Bol to zvláštny človiečik. Mohutné obočie mu dodávalo divoký výzor, ale jeho vráskavá tvár divoká nebola. Tváril sa ostražito, nie úplne nepriateľsky, ale ani priateľsky. Zdalo sa, že sa vyhýba pohľadu Sariných očí, ale všimla si, že pozorne sleduje každý pohyb jej rúk. Na hlave mal čiapku. Na opasku pridŕžajúcom krátke nohavice, sa mu hojdala retiazka s ozdobami. Sara ich odhadla na bižutériu. Keď zbadala, že sa človiečik zase chystá zopakovať „Ale toto!“, rýchlo ho prerušila.
„Prepáčte, ale potrebujem sa prejsť cez Labyrint. Mohli by ste mi povedať, ako sa dostanem dovnútra? “
Človiečik vykrivil ústa a raz či dva razy na ňu žmurkol. Zrazu však jeho pohľad vystrelil niekam nabok. Vzápätí sa niekoľkými krokmi prirútil k zvončeku a zároveň spod kabáta vybral plechovku so sprejom. Keď namieril rozprašovač, Sara zbadala priezračnú malú vílu, ktorá sa zbjavila na zvončeku.
Ozvalo sa niekoľko puknutí: človiečik postriekal vílu sprejom. Tá ochabla ako vysušený lupeň kvetu.
„Päťdesiat sedem,“ zvolal človiečik víťazoslávne.
„Ako ste mohli urobiť niečo také?“ spýtala sa Sara šokovane.
Odpovedal jej odfrknutím.
Sara sa rozbehla k miestu, kde ležala víla so skrútenými a chvejúcimi sa krídlami.
„Chúďatko!“ vykríkla.
Jemne ju chytila končekmi prstov a obviňujúco sa otočila k zabijakovi víl.
„Ste netvor!“
V tej chvíli pocítila ostrú bolesť akoby sa porezala o črepinu – víla ju pohrýzla do prsta. Sara ju hneď pustila a priložila si prst k ústam.
„Pohrýzla ma,“ zamrmlala.
„Samozrejme, že ťa pohrýzla,“ ozval sa človiečik. „Čo iné si čakala od víly?“
„Ja...“ Sara sa zamračila. „Myslela som si, že víly robia... no, dobré veci. Ako napríklad že plnia želania.“
„Ha!“ človiečik sa tlmene zasmial a zodvihol obočie. „Veľa toho o vílach nevieš.“
Zodvihol rozprašovač a náhodne postriekal ďalší zvonček. Druhá víla so zachvením spadla z rastlinky a zhnedla ako jesenné lístie.
„Päťdesiat osem,“ potriasol hlavou človiečik. „Množia sa tak rýchlo, že ich nestíham ničiť.“
Sara si cucala prst a striasla sa.
„Au! Bolí to,“ posťažovala sa.
Človiečik odkráčal k rastline, ktorá ho takmer prevyšovala, odtrhol jeden z jej širokých sivastých listov a podal ho Sare.
„Tu máš, potri si ním ranu.“
Vďačne ho poslúchla. No hneď, ako to urobila, pustila list, zovrela si prst druhou rukou a začala poskakovať.
„Au!“ vykríkla. „Je to ešte horšie. Oveľa horšie! Au, au, au!“
Mužíček si podoprel boky malými tučnými rukami a smial sa až mu tiekli slzy.
„Samozrejme, že to bolí. Snažiť sa zneutralizovať uhryznutie od víly týmto listom... Nevieš o tom vôbec nič, však?“
Sarina tvár sa krivila od bolesti.
„Domnievala som sa, že mi chcete pomôcť!“ odpovedala mu pohoršene.
„Tak ty si sa domnievala! Máš asi veľa domnienok,“ zachichotal sa. „A všetky sú nesprávne. Okrem toho, na zadku máš trávu.“
Napriek bolesti v prste sa Sara obzrela dozadu a zistila, že je to pravda. Bola špinavá od šmýkania dolu kopcom. Oprášila sa tak dobre, ako sa len dalo. Došlo jej, že človiečik sa jej mstí za to, že ho prekvapila svojím príchodom.
„Ste hrozný,“ povedala mu.
„Nie, nie som,“ jeho hlas znel prekvapene. „Volám sa Hoggle. A ty si kto?“
„Sara.“
„Myslel som si,“ prikývol.
Zamieril na ďalšiu vílu, postriekal ju a pre istotu ju ešte prišliapol. Víla zakvílila.
„Päťdesiat deväť.“
Sara premýšľala s prstom v ústach. Zdalo sa, že človiečik ju pozná. Takže musel mať niečo do činenia s Jarethom. Možno bol jeho špiónom. Možno. Nevyzeral na špióna, pretože tí nebývajú takí nevrlí. A nerobia si z ľudí žarty. Alebo áno? Ale ak boli všetky jej domnienky nesprávne, ako jej Hoggle povedal, tak bola nesprávna aj táto. No v prípade, že je špión, premýšľala Sara, je jeho úlohou presvedčiť ma, že sa mýlim aj keď mám pravdu. Ale ak sú moje domnienky správne a on nie je špión, znamená to, že nemá žiadny záujem na tom, aby ma presvedčil, že sa vo všetkom mýlim, hoci je možné, že sa mýlim aj v tomto a teda...
„Och!“ zvolala podráždene.
Cítila sa, akoby pozerala na ilustrácie v jednej z jej kníh, na ktorej to vyzeralo, že voda tečie dohora a predsa sa nedalo určiť, kde presne na obrázku vznikal ten dojem.
Hoggle odtrhol lístok z inej rastliny a s pomykávajúcimi sa kútikmi úst ho ponúkol Sare, ktorá si vytiahla prst z úst. Bolesť už ustupovala, takže ponuku odmietla pokrútením hlavy a napriek všetkému sa musela zasmiať na Hogglovej podivnej scvrknutej tvári, ktorá sa na ňu znova zamračila. Nedôverčivo na ňu zazeral, pretože nebol zvyknutý na to, že sa na neho usmievajú.
Nedalo sa nič robiť, Sara si nemohla byť istá tým, či je Hoggle špión alebo nie, no v každom prípade bol jedinou osobou, ktorá jej mohla pomôcť. Skúsila to ešte raz.
„Vieš, kde je brána do Labyrintu?“
„Možno,“ zatváril sa neurčito.
„Fajn. Kde je?“
Namiesto odpovede sa otočil zodvihol plechovku.
„Šesťdesiat.“
„Pýtala som sa, kde je.“
„Kde je čo?“
„Brána.“
„Aká brána?“
„Brána do Labyrintu.“
„Aha, tá brána. Do Labyrintu. Tak toto je dobré,“ nepríjemne sa zasmial.
Sara mala nutkanie udrieť ho.
„Nemá význam sa ťa na čokoľvek pýtať.“
„Má, ak sa pýtaš správne,“ pozrel na ňu spoza obočia a potom bez súvislosti podotkol: „Si zelená ako uhorka.“
„Dobre a ako sa mám teda správne opýtať?“
Hoggle si brnkol do nosa. „Záleží od toho, čo sa chceš dozvedieť.“
„To je jasné,“ odpovedala Sara. „Ako sa dostanem do Labyrintu?“
Hoggle zafučal. „Ha! A sme doma.“
Sara sa zazdalo, že vo vzduchu znova začula hudbu, tú čarovnú hudbu, ktorá bzučala okolo Kráľa goblinov.
„Dostaneš sa tam tadiaľto,“ ukázal za ňu. „Ak sa chceš v Labyrinte niekam dostať, musíš sa správne pýtať.“
Sara sa otočila a v múre zbadala obrovskú, groteskne prezdobenú bránu. Obviňujúco zazrela na Hoggla. Mohla by odprisahať, že brána tam predtým nebola.
„Je zatvorená,“ vysvetlil jej Hoggle. „Takže asi musíš nájsť kľúč.“
Pozrela zase na bránu a potom okolo seba. Zdalo sa jej, že nájsť kľúč by nemalo byť ťažké a nemýlila sa: neďaleko zbadala malú rohožku na ktorej ležal velikánsky kľúč.
„Fajn,“ povedala, „toto je dosť jednoduché.“
Podišla ku kľúču a skúsila ho zodvihnúť, ale bol príliš ťažký; dokázala ním pohnúť len tak, že striedavo posúvala jeden alebo druhý koniec. O tom, že by ho zastrčila do zámky na bráne nemohlo byť ani reči. Uprela pohľad na Hoggla.
„Predpokladám, že by som očakávala priveľa, keby som chcela, aby si mi pomohol, že?“
„Áno,“ odpovedal Hoggle.
Znovu napla všetky svaly a pokúsila sa kľúč zodvihnúť, ale bolo to beznádejné.
„Ach,“ zavzdychala Sara. „Toto je také hlúpe.“
„Chceš povedať, že ty si hlúpa,“ opravil ju Hoggle.
„Sklapni, ty krpatý zlý trpaslík.“
„Nevolaj ma tak,“ ohradil sa Hoggle urazene. „Nie som žiadny trpaslík.“
„Ale áno, si,“ oponovala mu Sara. Vynorila sa jej nepríjemná spomienka na časy, keď bola oveľa mladšia a zvykla sa v škole kruto posmievať dievčaťu, ktoré chcela potrápiť. Neprestala však.
„Áno, to teda si. Krpatý, zlý, zákerný škaredý trpaslík.“
Hoggle bol celý bez seba od zlosti.
„Nevolaj ma tak,“ skríkol hystericky. „Práve ty, ktorá si taká hlúpa, že všetko pokladáš za samozrejmé.“
„Trpaslík, trpaslík!“
„Nie som trpaslík! Nie som! A prestaň! Prestaň s tým!“
„Zákerný, podlízavý trpaslík!“
Hoggle sa rozhodol nechať urážky tak a dôstojne povedal Sare: „Ak by si trochu premýšľala, pokúsila by si sa otvoriť bránu.“
To ju zastavilo. Na chvíľu sa zamyslela, potom pristúpila k bráne a strčila do nej. Otvorila sa.
„Nikto nepovedal, že je zamknutá,“ podotkol Hoggle.
„Veľmi múdre.“
„To ty si myslíš, že si múdra, ale nie si,“ povedal Hoggle. „A vieš prečo? Lebo si sa vôbec nepoučila.“
Sara opatrne nazrela za bránu. Nepáčilo sa jej, čo videla; bolo tam tmavo a nepríjemne, ale zdalo sa jej, že bzučiaca hudba znie intenzívnejšie. Pocítila hnilobu.
Pozbierala všetku odvahu a vkročila do Labyrintu, ale hneď sa zastavila. Cesta sa pri vchode rozdvojovala. Bola úzka a okolité múry Saru úplne prevyšovali. Zo šera sa ozývalo kvapkanie vody. Podišla k náprotivnému múru a dotkla sa ho, ale hneď ruku odtiahla – stena bola vlhká, slizká a akoby plesnivá.
Hoggle nakukol za bránu. „Útulné, že?“
Sara sa zachvela. Aj Hogglovo správanie sa zmenilo: bol tichý a v jeho hlase zaznelo znepokojenie, keď sa znovu ozval:
„Naozaj tam chceš ísť?“
Sara zaváhala.
„Ja... áno,“ povedala nakoniec. „Áno, chcem. Vieš o... existuje nejaký dôvod, prečo by som nemala?“
Zaťala päste. Svet za bránou vyzeral hrôzostrašne a temne.
„Existuje veľa dôvodov, pre ktoré by si nemala chodiť do Labyrintu,“ odpovedal jej Hoggle. „Ecistuje nejaký dôvod, prečo by si mala? Ale naozaj dobrý dôvod.“
„Áno, existuje.“ Odmlčala sa. „Takže myslím, že... že musím.“
„V poriadku,“ povedal Hoggle tónom, ktorý naznačoval, že všetka zodpovednosť za to, čo sa stane, je odteraz na Sare. „No,“ spýtal sa, „ktorým smerom sa vyberieš? Napravo alebo naľavo?“
Pozrela na jednu a potom na druhú stranu. Nevidela žiadny dôvod, pre ktorý by uprednostnila jednu z tých ciest. Obe vyzerali odpudzujúco. Múry vyzerali, že sa ťahajú donekonečna. Pokrčila plecami, príliš hrdá na to, aby požiadala Hoggla o pomoc.
„Obe vyzerajú rovnako,“ zhrnula situáciu.
„Takto sa asi ďaleko nedostaneš, že?“ povedal jej.
„Dobre, dobre,“ vzdala sa. „Ktorým smerom by si šiel ty?“
„Ja?“ rozosmial sa Hoggle. „Žiadnym.“
„Ty teda dokážeš poradiť.“
„Nikdy som nepovedal, že ti budem radiť alebo áno? Určite si však môžeš vybrať jednu z ciest. Možno sa dostaneš zase na začiatok a zistíš, že si vybrala tú zlú.“
„Fajn,“ odsekla Sara, „ak je toto všetko, čím mi môžeš pomôcť, tak to radšej nechaj na mňa!“
„Vieš, čo je tvoj problém?“ spýtal sa Hoggle.
Ignorovala jeho otázku a snažila sa konečne rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať. Normálne by to skúsila najprv naľavo a až potom napravo, ale na tomto divnom mieste mohlo byť správne poradie aj opačné.
„Povedal som ti, že priveľa vecí považuješ za samozrejmé,“ pokračoval Hoggle. „Tento Labyrint, napríklad. Ak by si sa aj dostala do stredu, o čom pochybujem, nikdy nenájdeš cestu späť.“
„To je tvoj názor,“ povedala Sara a vykročila napravo.
„Ale je lepší ako hociktorý z tvojich.“
„Ďakujem za nič, Hogwart.“
„Hoggle!“ Ozvena niesla jeho hlas od brány, od ktorej sa nepohol. „A nehovor, že som ťa nevaroval.“
Sara bojovne vystrčila bradu a vykročila okolo vlhkých stien.
Prešla len niekoľko krokov, keď sa za ňou brána zatvorila ohlušujúcim cvaknutím znásobeným ozvenou. Zastala. Nemohla odolať nutkaniu obzrieť sa, či sa brána znovu neotvorí. Zostala zavretá.
Hoggle zostal vonku. Jediné zvuky, ktoré sa teraz ozývali v Labyrinte, bolo kvapkanie vody a Sarin zrýchlený dych.

Kapitola druhá: Povedané platí

2009-10-08T11:04:00.001-07:00

Nad domom stále zúrila búrka. Mračná sa valili a dážď bičoval listy na stromoch. Strašne hrmelo a blýskalo sa.
Sara načúvala, nepočula však nič, pretože v izbe zavládlo neprirodzené ticho. Toby prestal plakať tak náhle, až ju to vystrašilo. Otočila sa a nakukla do detskej izby. Lampička pri postieľke bola zhasnutá.
„Toby?“ zavolala.
Neozval sa.
Cvakla vypínačom pri dverách, no nič sa nedialo. Niekoľkokrát ním bez efektu zašťukala hore a dolu. Dlážka zavŕzgala.
„Toby? Si v poriadku? Prečo neplačeš?“
Nervózne vstúpila do tichej izby. Svetlo z chodby, ktoré sem prenikalo cez pootvorené dvere spôsobovalo, že sa na stenách a koberci vynárali neznáme tiene. V tichu medzi dvomi zahrmeniami sa Sare zdalo, že počuje akési bzučanie. V postieľke sa nič nehýbalo.
„Toby,“ zašepkala úzkostne a so zatajeným dychom podišla ku kolíske. Ruky sa jej triasli ako osikové listy. Natiahla sa, aby odhrnula prikrývku.
Náhle cúvla, pretože prikrývka sa zatriasla. Vydúvali sa pod ňou zvláštne tvary. Sare sa zdalo, že zazrela niečo vynárajúce sa spod okraja prikrývky a to niečo nepatrilo Tobymu. Srdce jej búšilo a musela si zakryť ústa rukou, aby nezačala kričať.
Prikrývka sa nakoniec upokojila a pomaly klesla späť na matrac. Nikde žiadny pohyb.
Nebola schopná otočiť sa, utiecť a opustiť Tobyho. Musela vedieť, čo sa s ním stalo, nech to bolo akokoľvek hrôzostrašné. Impulzívne schytila prikrývku a odhrnula ju.
Postieľka bola prázdna.
Zízala na ňu celú večnosť, nevedela, ako dlho – pokojne mohla ubehnúť minúta, ale aj celá hodina. Nebola schopná premýšľať a v hlave mala prázdno.
Potom ju však znova ovládol strach, pretože niečo začalo jemne, ale rýchlo búchať na okno. Zaťala prsty do dlaní tak silno, až jej nechty zanechali na pokožke odtlačky.
Na okno neústupne plieskala biela sova. Sara si všimla, ako sa svetlo odráža v jej obrovských okrúhlych tmavých očiach, ktoré ju pozorovali. Séria bleskov osvetlila jej biele perie. Za Sarou vykukol goblin a hneď sa znova schoval. Ďalší urobil to isté. Ale Sara ich nezbadala, pretože vnímala len tie obrovské sovie oči.
Znova sa praskavo zablýskalo a Sarinu pozornosť vyrušil pohľad na hodiny na kozubovej rímse, ktoré boli na chvíľu osvetlené. Ich ručičky ukazovali trinásť hodín. Zmätene pozerala na hodiny, keď pocítila, že ju niečo drglo päty. Mrkla dolu. Tobyho postieľka sa pohybovala po koberci na šupinatých nohách podobných jašteričím, s pazúrmi na prstoch; každá podopierala jeden roh postieľky. Sarine pery sa oddelili, ale nevydala ani hláska.
Niečo sa za ňou zachichotalo. Obzrela sa a zaznamenala, ako sa to schovalo za bielizník. Na stene sa pohybovali tiene. Goblini za ňou pobehovali a poskakovali. Sara pozorovala bielizník. Rovnako ako kolíska, mal šupinaté pazúrovité nohy pod každým rohom a tancoval.
Obrátila sa s od údivu otvorenými ústami a zovretými päsťami a zbadala vyvádzajúcich goblinov. Tí sa hneď stratili v tieňoch, aby unikli jej očiam. Sara sa rozhliadla po niečom, čo by mohla použiť ako zbraň. V rohu detskej izby bola stará metla; vzala ju a namierila na goblinov.
„Choďte preč, choďte preč,“ šepkala, snažiac sa ich k tomu prinútiť, ale rúčka metly jej poskakovala v rukách a vyšmykla sa jej z rúk mimo dosah.
Vietor zavýjal. Blesk zalial izbu takmer denným svetlom, strašidelné tváre náhle zmizli v skriniach a šuplíkoch alebo v trhlinách na dlážke. Znova zahrmelo, nápor vetra otvoril okno a pomedzi chvejúce sa závesy vletela do izby biela sova.
Sara si zakryla tvár rukami a niekoľkokrát zakričala. Stála tam ako soľný stĺp, neschopná pohybu a sova sa jej už-už dotýkala mávajúcimi krídlami. Sara mala pocit, že umrie, ak sa to stane.
Zacítila vietor, ktorý jej rozfúkal vlasy, ale mávanie krídel ustalo. Vykukla cez prsty aby zistila, kam sova zosadla. Bolo možné aj to, že odletela.
Dlhý záblesk svetla odhalil na stene oproti oknu veľký tieň. Mal tvar ľudskej postavy.
Sara sa obrátila k oknu. Silueta, ktorá sa črtala proti búrkovej oblohe, patrila mužovi. Mal na sebe plášť, ktorý mu vial vo vetre. Všimla si jeho vlasy – mal ich blond, dlhé po plecia. Niečo sa mi lesklo okolo krku. Viac však v tme nevidela.
„Kt...,“ začala, no musela si odkašľať. „Kto ste?“
„Ty nevieš?“ Mužov hlas bol pokojný a pomerne priateľský.
Rozvetvený blesk osvetlil jeho tvár. Neusmieval sa, ako je zvykom, keď sa stretnú neznámi ľudia, ani nevyzeral zúrivo. Jeho oči spočívali na Sare s takou intenzitou, až jej to bolo nepríjemné. Keď k nej zaliaty svetlom z chodby pristúpil, necúvla. Bola zhypnotizovaná, ak nie jeho pohľadom, zlatou reťazou s polmesiacovým príveskom spočívajúcim na jeho hrudi. Mal na sebe krémovú košeľu, vpredu rozopnutú, nariasenú, s hodvábnymi manžetami. Na košeli mal obopnutú čiernu vestu. Bol obutý v čiernych čižmách natiahnutých na obtiahnutých sivých nohaviciach a na rukách mal čierne rukavice. Držal zvláštnu palicu s drahokamom, ktorá končila tvarom rybieho chvosta.
„Ja...“ snažila sa odpovedať. „Ja...“
Bzučanie, ktoré predtým nejasne počula vo vzduchu, sa náhle stalo zreteľným a melodickým. Neznámy sa usmieval nad jej váhavosťou. Bol naozaj príťažlivý, to Sara nečakala. Zmohla sa len na šepot.
„Ste... on, však? Ste Kráľ goblinov.“
„Jareth,“ uklonil sa.
Sara bojovala s náhlym nutkaním vrátiť mu úklon.
„Zachránil som ťa,“ povedal. „Oslobodil som ťa od okov, ktoré ťa spútavali a strašili. Si teraz voľná, Sara.“
„Ale nie, ja nechcem byť voľná,“ odpovedala rýchlo. „Teda, áno, ale... Chcem späť svojho bračeka. Prosím.“ Nepatrne sa na neho usmiala. „Vám to predsa môže byť jedno.“
Jareth zložil ruky na vrch palice. „Povedané platí.“
„Ale ja som to tak nemyslela,“ rýchlo povedala Sara.
„Že nie?“
„Ó, prosím. Kde je?“
Jareth sa zachichotal. „Veľmi dobre vieš, kde je.“
„Prosím, vráťte mi ho, prosím,“ počula svoj slabý hlások. „Prosím!“
„Sara...“ Jareth sa zamračil a potriasol hlavou. Jeho výraz ju znepokojoval. „Vráť sa do svojej izby k svojim knihám a kostýmom. To je tvoj skutočný život. Zabudni na dieťa.“
„Nie, to nemôžem.“
Chvíľu pozerali jeden na druhého, akoby odhadovali silu protivníka na začiatku dlhého boja. Zahrmelo.
Potom Jareth zdvihol ľavú ruku a urobil s ňou veľký oblúk. Sara sa obzrela, pretože si myslela, že niekoho privoláva. Keď sa k nemu znova obrátila, v jeho ruke sa zjavil žiariaci krištáľ.
„Priniesol som ti dar, Sara,“ povedal a podal jej krištáľ.
Zaváhala. Vedela, že mu nesmie dôverovať.
„Čo je to?“
„Obyčajný krištáľ. Ibaže by si doň nazrela... ukáže ti tvoje sny.“
Sara nechtiac pootvorila ústa. Jareth sledoval jej tvár a s posmešným výrazom sa pohrával s krištáľom – balansoval ním na končekoch prstov. Sara po ňom siahla, na čo sa Jareth pousmial a odtiahol krištáľ z jej dosahu.
„Lenže toto nie je dar pre obyčajné dievča, ktoré sa stará o plačúce dieťa,“ povedal jej a svoje slová zdôraznil palicou. Pokračoval tichším a zachrípnutejším hlasom: „Chceš ho, Sara?“
Opäť jej ponúkol krištáľ
Tento raz však po ňom nesiahla a ani neodpovedala. Bola fascinovaná tancujúcimi blýskavými odleskami krištáľu. Čo je ochotná dať za to, aby mohla nazrieť do svojich snov?
„Tak zabudni na dieťa,“ uzavrel Jareth.
Kým Sara váhala, udrel ďalší hrom a blesk rozjasnil oblohu za Kráľom goblinov.
Nevedela sa rozhodnúť. Ten dar bol nesmierne lákavý a dával jej ho niekto, kto zjavne rozumel jej duši, poznal tajné zákutia jej predstavivosti a vedel, koľko pre ňu jej vnútorný svet znamená. Na oplátku sa mala vzdať zodpovednosti za to odporné rozmaznané dieťa, ktorému musela donekonečna plniť všetky požiadavky a ktoré neprejavovalo ani zamak vďačnosti; dieťa, ktoré predsa bolo len jej nevlastným bratom. Krištáľ sa točil a žiaril.
Prinútila sa zavrieť oči. Odpovedala s prižmúrenými viečkami a vlastný hlas jej pripadal veľmi vzdialený.
„Ne... nemôžem. Nie preto, že by som neoceňovala, čo pre mňa chcete urobiť... ale chcem svojho brata späť. Určite je vystrašený...“
Otvorila oči.
Jareth odfrkol a potriasol hrivou svojich blond vlasov. Už s tým dievčaťom strácal trpezlivosť. Pohybom ruky nechal krištáľ zmiznúť. Po ďalšom pohybe sa v jeho rukách zjavil živý had. Držal ho pred sebou vo vystretej ruke, takže had sa vrtel a syčal tesne pred Sarinou tvárou. Hodil ho do Sary.
„Nevzpieraj sa mi,“ varoval ju.
Had sa Sare obkrútil okolo krku. Snažila sa s ním bojovať, keď zrazu zistila, že sa zmenil na hodvábnu šatku. Vykríkla, odhodila ju a odskočila. Keď šatka dopadla na dlážku, rozpadla sa na niekoľko hrôzostrašných malých goblinov, ktorí sa s chichotom rozutekali na všetky strany. Ďalší goblini sa vyplížili z tieňov a povyskakovali zo svojich skrýší. Zaplnili celú izbu a drzo sa prizerali, čo urobí ich kráľ.
„Nie si pre mňa rovnocenná súperka, Sara.“ Jarethov hlas znel netrpezlivo. „Nechaj dieťa na pokoji. Vezmi si môj dar, pretože ti ho ponúkam naposledy.“
„Nie.“ Sarina odpoveď zaznela skôr, ako stihol opäť vyčarovať krištáľ. „Znova ďakujem za ponuku, ale nemôžem urobiť to, čo chcete. Nerozumiete? Musím brata získať späť.“
„Nikdy ho nenájdeš.“
„Ale...“ Sara sa zhlboka nadýchla. „Ale je tu predsa miesto, kde ho môžem nájsť.“
Na moment Jarethov nadradený výraz pohasol. Sara dokonca v jeho očiach zazrela záblesk strachu. Bolo to možné? Jeho nosné dierky sa napli, pevnejšie stisol palicu a predtým, ako jej odpovedal, na chvíľku zaváhal. Sara tomu len ťažko verila, no podozrenie, že Kráľ goblinov by sa jej mohol báť, jej dodalo odvahu.
„Áno, “ povedal. „Je také miesto.“
Afektovaným divadelným gestom zakrúžil dlaňou a ukázal za okno.
„Tam!“
Blýskanie a hrmenie dodalo jeho slovám tú správnu dramatickosť, ako si Sara všimla. Prešla okolo neho a nazrela do noci. Na vzdialenom konci zbadala zámok ožiarený bleskami. Nahla sa cez parapetu, aby ho videla jasnejšie. Mal veže so strieľňami, hrubé múry, ozdobné vežičky a kupoly, mrežovanú bránu a padací most. Bol postavený na ostro sa zvažujúcom vrchu. Blesky sa okolo neho ovíjali a kľukatili ako hadie jazyky. Všade okolo vládla temnota.
„Ešte stále ho chceš nájsť?“ zahundral Jareth spoza Sarinho ramena.
„Áno.“ Prehltla. „Je to...“ snažila sa spomenúť si na správne slová. „... zámok nad Mestom goblinov?“
Jareth jej hneď neodpovedal, tak sa otočila. Stále tam bol, intenzívne ju pozoroval, ale už sa nenachádzali v dome. Stáli k sebe tvárou v tvár na úpätí kopca. Medzi nimi a vrchom, na ktorom stál zámok, bolo široké údolie. Sara nevedela v temnote rozoznať, čo sa skrýva dolu.
Znova sa otočila. Vietor jej fúkal vlasy do tváre. Odhrnula si ich a placho vykročila dopredu.
Niekde za ňou sa ozval Jareth.
„Vráť sa Sara. Vráť sa, kým nie je príliš neskoro.“
„Nemôžem. Ja nemôžem. Nechápete to?“ Pomaly nesúhlasne potriasla hlavou a sama pre seba si pozerajúc na vzdialený zámok zopakovala: „Nemôžem.“
„To je škoda,“ povedal Jareth hlbokým a jemným hlasom. Zdalo sa, že to myslí vážne.
Sara hľadela na zámok. Vyzeral veľmi vzdialený, ale zase nie až tak, aby sa k nemu nedalo dôjsť. Nevedela, čo ju čaká v údolí a práve od toho záležalo, či ho prekoná bez ťažkostí. Bolo neustále ponorené v temnote?
„Nevyzerá to byť ďaleko.“ Snažila sa, aby to znelo statočne.
Jareth jej stál po boku. Jeho pohľad a úsmev boli ľadovo chladné.
„Je to ďalej, ako sa ti zdá.“ Ukázal na strom a dodal: „A čas sa kráti.“
Sara zbadala starožitné drevené hodiny, ktoré sa zjavili na strome. Vyzeralo to, ako by vyrástli priamo z vetvy. Číslice na nich označovali hodiny do trinástky, ako už videla v detskej izbe.
„Na vyriešenie máš Labyrintu trinásť hodín,“ oznámil jej Jareth. „Potom sa tvoj brat stane jedným z nás.“
„Jedným z vás?“
Jareth prikývol. „Navždy.“
Mágia stále bzučala vo vzduchu. Sara stála na mieste s vo vetre vejúcimi vlasmi a pozerala ponad údolie k zámku. Po chvíli sa spýtala: „Kde mám začať?“
Čakala na odpoveď, ale Jareth povedal len: „Škoda.“
„Čože?“ otočila hlavu.
Jareth tam už nebol. Poobzerala sa, ale jednoducho zmizol. Bola sama uprostred noci na úpätí kopca.
Znova pozrela smerom k zámku. Búrka sa utíšila. Mračná plávali po oblohe a zakrývali mesačné svetlo. Zdalo sa jej, že vysoko nad sebou zazrela siluetu sovy s naširoko rozprestretými krídlami, ktorá sa od nej vzďaľovala.
Urobila ďalší krok dolu z kopca, ale pod nohami nepocítila zem. Začala padať.

Kapitola prvá: Biela sova (2/2)

2009-10-08T11:02:00.001-07:00

„Počúvajte!“ povedal goblin a pootvoril jedno oko.
Všade okolo neho, nad ním aj pod ním, hniezdili goblini, ktorí sa teraz ospalo zamrvili. Otvorilo sa ďalšie oko a ďalšie a ďalšie, kopa šialených červených civiacich očí. Niektorí goblini mali rohy, niektorí špicaté zuby, ďalší zase prsty s pazúrmi; niektorí boli oblečení v častiach brnenia a helmách; ale všetci mali šupinaté nohy a krvou podliate oči. Bez ladu a skladu spali vo svojich neusporiadaných chyžiach v zámku Kráľa Goblinov. Teraz však rozdrapovali oči a nastražovali uši.

„V poriadku, ale teraz ticho. Pst!“ Sara sa pokúšala upokojiť nielen brata ale aj seba. „Čo chceš? Hm? Chceš rozprávku? Dobre!“ S náhlou inšpiráciou nadviazala na niť Labyrintu. „Kde bolo, tam bolo, žila raz krásna dievčina, ktorú jej macocha stále nútila starať sa o bábätko. To bábätko bolo skazené a chcelo všetko len pre seba, takže dievčina bola prakticky otrokyňou. Ale nikto nevedel, že sa do nej zaľúbil kráľ goblinov a dal jej istú moc.“

Goblini v zámku mali oči naširoko otvorené a pozorne počúvali.

Zase sa zablyslo a zahrmelo, ale Sara aj Toby už boli potichu. „V jeden večer,“ pokračovala Sara, „keď bolo dieťa obzvlášť zlé, dievčina zavolala goblinov, aby jej pomohli. A tí jej povedali: ‚Vyslov tie správne slová a my zoberieme dieťa preč, do Mesta Goblinov, a ty budeš voľná.‘ Toto jej poradili.“

Goblini nadšene prikyvovali.

Toby už zase takmer spal, len jeho odfukovanie naznačovalo slabý protest. Sara, potešená svojou vynaliezavosťou, sa k nemu naklonila ponad stenu postieľky. Chcela si udržať pozornosť svojho publika. Lancelota stále držala v rukách.
„Ale dievčina vedela,“ pokračovala, „že kráľ goblinov by dieťa zobral do svojho zámku a naveky by ho premenil na goblina. A tak mlčky trpela dlhé mesiace... až do jedného večera, keď bola taká vyčerpaná z domácich prác a ranená príkrymi, nevďačnými slovami svojej macochy, že to už nemohla ďalej zniesť.“
Sara sa už nakláňala k Tobymu tak blízko, že mu šepkala priamo do jeho ružového uška. Náhle sa otočil v postieľke a pozrel do jej očí, vzdialených len pár centimetrov. Chvíľu bolo ticho, no potom Toby otvoril ústa a začal hlasno a naliehavo zavýjať.
„Och!“ odfrkla znechutene Sara a vystrela sa.
Zadunel hrom. Merlin vložil do štekania všetko, čo v ňom bolo.
Sara vzdychla, zamračila sa a pokrčila plecami, pretože vedela, že sa tomu naozaj nedá vyhnúť. Zodvihla Tobyho na ruky a prechádzala sa s ním po izbe, hojdajúc ho na rukách spolu s Lancelotom. Svetlo z malej lampičky pri posteli vytváralo na stene obrovské mihotavé tiene. „V poriadku,“ povedala, „v poriadku. No tak, prestaň. Spi dieťatko krásne a tak ďalej... Naozaj už prestaň, Toby.“
Toby však nemal v pláne prestať len preto, že ho Sara hojdala. Cítil potrebu vyjadriť všetky svoje sťažnosti.
„Toby,“ oslovila ho sestra prísne. „Buď ticho, dobre? Prosím. Inak...“ stíšila hlas, „inak to poviem, vyslovím tie slová.“ Pozrela na tiene na stene a venovala im teatrálne zvolanie. „Nie! Nie! Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem povedať: ‚Želám si... Želám si...‘“

„Počúvajte,“ povedal goblin znova. Všetky oči v hniezde žiarili a všetky uši boli nastražené.
„Čo povie?“ spýtal sa hlúpy goblin.
„Pst!“ Prvý goblin napäto načúval.
„Buď ticho!“ ozval iný goblin.
„Ty buď ticho!“ vrátil mu to hlúpy goblin.
V tomto zmätku prvý goblin skoro zinfarktoval, ako sa snažil načúvať. „Pst! Pssssst!“ zasyčal a rukou prikryl ústa hlúpemu goblinovi.
Druhý goblin zakričal: „Ticho!“ a štuchol do ďalšieho, ktorý bol najbližšie.
„Počúvajte,“ prvý goblin sa snažil utíšiť zvyšok. „Povie tie slová.“
Goblini sa teda naveľa utíšili a započúvali.

Sara vzpriamene stála. Tobyho vresk dosiahol najvyššiu úroveň, mal červenú tvár a vyzeralo to, že má ťažkosti s dýchaním. Rúčkami sa odtláčal od Sary. Výsledkom bolo, že Lancelot zase spadol na zem. Sara privrela oči a zachvela sa. „Už to dlhšie neznesiem,“ zvolala a zodvihla zavýjajúce dieťa nad hlavu akoby ho núkala ako obetu. Zaintonovala:
„Kráľ goblinov! Kráľ goblinov! Kdekoľvek si, príď a zober toto dieťa čo najďalej odo mňa!“
Zablyslo sa. Udrel hrom.

Goblini sklamane zvesili hlavy.
„To nie je správne,“ zahlásil prvý goblin a akoby sa scvrkol.
„Kde sa naučila tento nezmysel?“ ozval sa posmešne druhý goblin. „Veď to ani nezačína slovami ‚Želám si.‘“
„Pst!“ zasyčal tretí goblin, ktorý sa pokúšal vyniknúť medzi ostatnými.

Sara ešte stále držala Tobyho nad hlavou. Ten bol touto nedôstojnou pózou urazený, a tak reval ešte hlasnejšie ako predtým, čo Sara považovala za nemožné. Spustila ho teda dolu a privinula k sebe, takže sa stíšil na štandardnú úroveň vrieskania.
Sara už bola naozaj vyčerpaná. „Ach, Toby, prestaň s tým. Ty krpaté monštrum. Prečo by som to mala strpieť? Nie som za teba zodpovedná. Mala by som byť voľná a zamestnaná sama sebou. Prestaň! Ach, želám si... želám si...“ Chcela byť hocičím iným namiesto tej kôpky hluku, hnevu, obviňovania a únavy, v ktorej spoznávala samu seba. S krátkym vzlykom povedala: „Želám si aby som poznala slová, ktoré treba povedať, aby ťa goblini zobrali preč.“

„Tak kde je problém?“ povedal prvý goblin netrpezlivo. Pedantne vyslovil, čo bolo treba povedať: „‚Želám si, aby goblini prišli a vzali ťa preč, hneď teraz.‘ To predsa nie je také ťažké, nie?“

V detskej izbe Sara opakovala: „Želám si... Želám si...“

Goblini sa opäť nachádzali v stave pohotovosti a napätí.
„Povedala to?“ spýtal sa hlúpy goblin živo.
Ostatní sa na neho oborili ako jeden: „Drž hubu!“

Prírodná katastrofa Toby sa nakoniec upokojil. Zhlboka dýchal s na konci nádychu zakaždým trošku zavzlykal. Mal zavreté oči. Sara ho nie príliš jemne uložila do kolísky a prikryla ho.
Potichu kráčala k dverám a práve ich privierala, keď Toby vydal zvláštny zvuk a začal zase kričať. Bol už zachrípnutý, čo však v konečnom dôsledku spôsobovalo vyššiu hlasitosť jeho revu.
Sara zamrzla na mieste a rukou na kľučke. „Ach jaj... “ zastonala bezmocne. „Želám si, aby goblini prišli a vzali ťa preč...“ Náhle zmĺkla.

Goblini boli takí nehybní a tichí, že by začuli aj slimáka žmurknúť.

„... hneď teraz,“ dokončila Sara.

V gobliňom hniezde sa rozľahol výbuch nadšenia. „Povedala to!“
Všetci goblini sa v okamihu rozpŕchli všetkými smermi, zostal len hlúpy goblin. Drepel na mieste a pomaly sa mu na tvári rozostrel výraz poznania. Keď zbadal, že ho zvyšok opustil, zakričal: „Hej! Počkajte ma!“ Pokúsil sa naraz rozbehnúť rôznymi smermi a nakoniec aj on zmizol.

Blýskalo sa a hromy bili zo vzduchu. Toby zrazu uprostred vysokého tónu plaču zmĺkol a Merlin štekal, akoby sa k domu blížili všetci zlodeji sveta.

Kapitola prvá: Biela sova (1/2)

2009-10-08T10:59:00.000-07:00

Tú sovu si nikto nevšimol, hoci žiarila v mesačnom svetle a jej silueta sa odrážala na pozadí bledého svitu hviezd; nikto nepočul šuchot jej zamatových krídel, keď plachtila vzduchom. Ale sova videla a počula všetko.
Pristála na strome, pazúry zakvačila o konár a uprela oči na dievča na čistine pod sebou. Zafúkal vietor, ktorý rozkolísal vetvy, prihnal nízke mračná na večernú oblohu a načuchral dievčaťu vlasy. Sova ho neprestávala pozorovať svojimi okrúhlymi tmavými očami. Dievčina pomaly kráčala od stromov k stredu čistiny kde sa belela lavička. Veľmi sa sústredila a každý krok mala vyrátaný tak, aby ju priviedol bližšie k cieľu. Ruky držala otvorené pred sebou. Vietor opäť zastonal v korunách stromov, prefúkol plášť obopínajúci štíhlu postavu dievčiny a pohral sa s pramienkami vlasov okolo jej tváre so široko otvorenými očami. Pery dievčaťa sa pohli.
„Vráť mi to dieťa,“ prehovorila Sara tichým, no odvážnym hlasom, pretože tak si vyžadovala jej úloha. Zastala, no ruky nespustila. „Vráť mi to dieťa,“ zopakovala. „Cez nebezpečenstvá nevypovedateľné a ťažkosti nespočetné, vybojovala som si cestu do zámku nad Mestom goblinov, aby som dostala späť dieťa, ktoré si ukradol.“ Zahryzla si do pery a pokračovala: „Moja vôľa je rovnako silná ako tvoja a moje kráľovstvo rovnako veľké...“
Privrela oči. Zrazu zadunel hrom. Sova zažmurkala.
„Moja vôľa je rovnako silná ako tvoja,“ zopakovala Sara hlasnejšie. „A moje kráľovstvo rovnako veľké...“ Zamračila sa a spustila ramená.
„Dočerta!“ zanadávala.
Siahla pod plášť a vytiahla knižku s názvom Labyrint. Držiac ju pred sebou, začala z nej nahlas čítať, hoci v padajúcom súmraku nebolo ľahké rozoznať písmená. „Nemáš nado mnou žiadnu moc...“ Ďalej sa nedostala, pretože zase zahrmelo, tentoraz tak blízko, až Sara poskočila. Zahrmenie vyľakalo aj veľkého huňatého ovčiarskeho psa, ktorému síce nevadilo sedieť na lavičke a čeliť Sare, ale práve sa rozhodol, že je najvyšší čas vrátiť sa domov, čo dal najavo niekoľkými ostrými zaštekaniami.
Sara si pevnejšie pridržala plášť. Veľmi ju nezahrial, popravde, bol to len starý postrihaný záves, ktorý mala okolo krku pripevnený sklenenou brošňou. Kým si opakovala repliku z knihy, Merlina, svojho ovčiarskeho psa jednoducho ignorovala . „Nemáš nado mnou žiadnu moc,“ zašepkala. Zavrela oči a ešte niekoľkokrát si vetu zopakovala.
Hodiny na veži zrazu sedemkrát odbili, čo Saru vyrušilo zo sústredenia. Naširoko roztvorila oči zaúpela: „Nie! Tomu neverím! Už je sedem?“ Merlin vstal a otriasol sa cítiac, že sa konečne začne diať niečo zaujímavé. Keď sa Sara sa otočila a rozbehla, Merlin ju nasledoval. Z mračien začali na oboch padať veľké kvapky dažďa.
Sova pozorne sledovala všetko, čo sa dialo. Keď Sara a Merlin opustili park, zostala pokojne sedieť na konári a vôbec sa neponáhľala ich nasledovať. Toto bola jej chvíľa. Presne vedela, čo chce. Táto sova sa už narodila s odpoveďami na všetky otázky.
Celou cestou, kým bežala ulicou olemovanou z oboch strán viktoriánskymi domami podobnými tomu, v akom bývala, si Sara sama pre seba mrmlala: „Toto nie je fér, toto nie je fér.“ Kým dobehla k domu, celkom sa zadýchala. Merlin, ktorý popri nej poskakoval na svojich huňatých labách, tiež dychčal. Jeho mladá panička obvykle kráčala pomalým, zasneným krokom, ale mala aj zvláštny zvyk – s obľubou po večeroch šprintovala z parku domov. Možno to mala na svedomí tá sova. Merlin si nebol istý, ale vedel, že tú sovu nemá rád.
„Toto nie je fér!“ Sara už nemala ďaleko k vzlykom. Celý svet mal podľa nej ďaleko od férovosti. Obzvlášť jej nevlastná matka sa k nej správala nemilosrdne nespravodlivo. A už tam aj stála pred domovými dverami, v odporných tmavomodrých šatách, so strategicky rozopnutým tenkým kabátom, ktorý odhaľoval jej hlboký výstrih a strašný náhrdelník vulgárne visiaci na pehavom hrudníku. Ako inak, pozerala na hodinky. Lepšie povedané, visela na tých hodinkách pohľadom, aby sa uistila, že sa Sara bude cítiť primerane vinná za omeškanie.
Už cestou cez predzáhradku začula Sara svojho malého brata Tobyho, ako reve niekde v dome. Bol to jej nevlastný brat, no Sara mu tak nikdy nehovorila; aspoň odvtedy, čo sa jej spolužiačka Alice spýtala: „A čo je na ňom také nevlastné?“ Sara vtedy nebola schopná nájsť uspokojivú odpoveď. „Nevlastný nemá-so-mnou-nič-spoločné.“ Neznelo to dobre, a potom, nebola to ani pravda. Niekedy mávala záchvaty starostlivosti o Tobyho, chcelo sa jej ho obliecť, schytiť do náručia a odniesť niekam ďaleko od tohto všetkého, na nejaké lepšie miesto, do spravodlivejšieho sveta, alebo na nejaký opustený ostrov. Inokedy – a taká situácia nastala práve teraz – Tobyho nenávidela, pretože rodičia mu venovali dvakrát toľko pozornosti ako jej. Táto nenávisť k Tobymu ju vždy vystrašila, pretože zároveň cítila obavy, že by mu mohla ublížiť. Musím byť veľmi zlá, premýšľala o sebe, keď dokážem čo len myslieť na niečo také strašné, ako ublížiť bytosti ktorú mám v konečnom dôsledku rada. Alebo je niečo zlé práve na tom, že mám rada niekoho, koho súčasne nenávidím? Sara si želala aby existoval niekto, kto by rozumel zmätku v jej duši a možno by jej ho dokázal aj vysvetliť. Nanešťastie nikoho takého nemala. Kamarátky v škole by ju asi považovali za bosorku, keby čo len spomenula, že občas má chuť Tobymu ublížiť; otca by zase táto myšlienka vystrašila viac ako Saru samu. Preto si svoje zmätky nechávala radšej len pre seba.
Sara zastala pred matkou s provokatívne zdvihnutou hlavou. „Prepáč,“ ospravedlnila sa znudeným hlasom, aby jej dala najavo, že v skutočnosti nič neľutuje a že je vlastne zbytočné robiť okolo celej veci rozruch.
„No tak,“ ozvala sa matka, „nestoj na daždi a poď domov.“ Odstúpila, aby Sara mohla okolo nej prejsť dovnútra a znova mrkla na svoje náramkové hodinky.
Sara sa snažila nikdy sa matky nedotknúť, nieto ešte zavadiť o jej šaty. Pretiahla sa cez dvere nalepená na zárubňu. Merlin sa pohol za ňou.
„Pes nie,“ namietla matka.
„Ale veď leje.“
Žena dvakrát pohrozila Merlinovi prstom. „Choď do garáže,“ rozkázala mu. „No tak!“
Merlin so sklonenou hlavou odcupital popri dome do garáže. Sara ho mlčky sledovala a pritom si zahryzla do pery. Prečo, začudovala sa asi po miliónty raz, prečo musí robiť takéto scény vždy, keď idú s otcom večer von? Je to také afektované – afektované bolo Sarine obľúbené slovo od čias, keď ho herecký partner jej mamy použil zhodnocujúc výkon iného herca – slovom, vrcholné klišé. Spomenula si na Jeremyho francúzsky prízvuk, s akým vyslovoval slovo „klišé“; ten prízvuk ju vzrušoval svojou rafinovanosťou. Prečo si len matka nemôže konečne vymyslieť niečo nové? Ach, ako len zbožňovala spôsob, ktorým jej Jeremy rozprával o ostatných hercoch... bola by schopná používať jeho výrazy od rána do večera. Jej otec zriedka rozprával o kolegoch z práce a keď už, bol to len úbohý odvar v porovnaní s Jeremyho historkami.
Matka zavrela domové dvere, znova pozrela na hodinky, zhlboka sa nadýchla a začala jeden zo svojich obvyklých príhovorov: „Sara, meškáš celú hodinu...“
Sara otvorila ústa, ale matka ju umlčala miernym neveselým úsmevom.
„Prosím ťa, nechaj ma dohovoriť, Sara. Tvoj otec a ja chodíme von len zriedkavo...“
„Chodíte von každý víkend,“ prerušila ju Sara drzo, no matka to ignorovala.
„... a o stráženie Tobyho ťa žiadam len ak to nenarúša tvoje plány.“
„Ako môžeš vedieť či nemám nejaké plány?“ Sara sa napoly otočila matke chrbtom, aby jej dala najavo, že jej ďalej nemieni venovať pozornosť. Pohodila knihu na stolík, odopla si brošňu a plášť prevesila na predlaktie. „Nevieš, či mám alebo nemám nejaké plány, veď sa ani neobťažuješ spýtať sa ma.“ Hodila na seba pohľad do veľkého halového zrkadla a skontrolovala si svoj pohodový a uvoľnený výraz. Páčilo sa jej oblečenie čo mala na sebe: krémová blúzka so širokými rukávmi, na nej voľná brokátová vesta, modré rifle a kožený opasok. Ešte viac sa natočila – teraz už bola macoche úplne obrátená chrbtom – aby sa pokochala blúzkou visiacou v jemných záhyboch od pliec až k bokom. Nariasila látku pri opasku aby vynikol jej štíhly pás.
Matka ju pokojne sledovala. „Predpokladám, že by si mi povedala, keby si mala rande. Bola by som rada, keby si mala nejaké rande... pätnásťročné dievčatá by mali chodiť na rande.“
Už len, pomyslela si Sara. Keby som mala rande, ty by si bola posledná osoba, ktorej by som o tom povedala. Aký afektovaný – nie, nevkusný – pohľad na život máš. Kruto sa sama pre seba usmiala. Možno budem mať rande, napadlo jej, možno naozaj budem, ale tebe sa ani trochu nebude páčiť s kým. Dúfam, že si to všimneš. Budeš sa snažiť načúvať za dverami, nazízať z okna, strkať nos do tých otrasných čipkovaných záclon, ktoré si sem navešala. Ale jediné čo zbadáš, budú zadné svetlá na jeho úžasnej sivej limuzíne miznúcej za rohom. A potom budeš civieť na obrázky v časopisoch, na ktorých budeme my dvaja spolu v St. Tropez, na Bermudách a v Indii. A nebudeš schopná s tým nič urobiť, nebudeš ma už posielať do postele a skúšať na mňa psychologické finty, aby si ma prinútila plniť si povinnosti a vytláčať zubnú pastu od konca. Och, ešte všetko oľutuješ, keď si vo Vougue prečítaš o tých astronomických sumách, ktoré nám budú producenti ponúkať...
Sarin otec sa vynoril na schodoch do haly. Na rukách držal Tobyho v pásikavej červeno-bielej pyžame a potľapkával ho po chrbte. „Sara,“ oslovil ju milo, „konečne si tu. Báli sme sa o teba.“
„Dajte mi všetci pokoj!“ vykríkla Sara. Slzy mala na krajíčku a bála sa, že sa rozplače, preto radšej utiekla hore do izby a nedala rodičom šancu na dohováranie. Vždy sa snažili dohovárať jej, hlavne otec, ktorý sa k nej vždy správal trpezlivo a milo, dávajúc jej najavo, že oni, rodičia, sú v práve a že je len otázkou času, kedy si to prizná aj Sara a začne sa podľa toho správať. Prečo otec vždy drží stranu tej ženskej? Jej mama nikdy nemala v tvári taký výraz útrpnej tolerancie. Bola to žena schopná počas minúty-dvoch naraz kričať, smiať sa, objať alebo udrieť. Keď sa ona a Sara hádali, vyzeralo to ako explózia. A o päť minút bolo už všetko zabudnuté.
Nevlastná matka zatiaľ v hale klesla na stoličku, stále oblečená v kabáte. „Už vôbec neviem, čo robiť,“ prehovorila unavene. „Správa sa ku mne ako k zlej macoche z rozprávky bez ohľadu na to, čo hovorím. Skúsila som už všetko, Robert.“
Otec bezmyšlienkovito potľapkával Tobyho po chrbte. „Je ťažké prísť o mamu v tomto veku. Alebo v akomkoľvek veku, predpokladám.“
„To hovoríš vždy. A samozrejme, máš pravdu. Ale zmení sa to niekedy?“
Robert objal Tobyho jednou rukou a druhou sa dotkol manželkinho ramena. „Idem sa s ňou porozprávať.“
Znova zaburácal hrom. Dažďové kvapky hlasno klopkali na okná.
Sara sa utiahla do svojej izby. Považovala ju za jediné bezpečné miesto na svete. Každý deň sa znovu a znovu ubezpečovala, či je všetko na svojom mieste. Hoci Sarina nevlastná matka chodila do jej izby len zriedka, väčšinou s ožehleným oblečením alebo s odkazom, Sara jej jednoducho neverila. Bolo by pre ňu typické, keby si vzala do hlavy len tak sem vkročiť, napríklad pod zámienkou, že chce utrieť prach – hoci Sara si bola istá, že svoju izbu udržuje v absolútnom poriadku – a potom jej poprehadzovať veci a nevrátiť ich na miesto, kam patria. Pre Saru bolo dôležité vyhnúť sa takémuto narušeniu.
Všetky jej knihy mali na poličke svoje vlastné miesta, boli zoradené podľa autora a podľa roku vydania. Ostatné poličky boli zaplnené hračkami a bábikami poukladanými podľa kľúča, ktorý bol známy iba Sare. Závesy museli visieť presne tak, aby symetricky lemovali druhý topoľ v stromoradí na ulici, na ktorý mala Sara výhľad, keď ležala na posteli. Kôš na odpadky stál na presne vymedzenom mieste tak, aby sa jeho dno dotýkalo konkrétnej línie parkiet. Sara sa necítili bezpečne, ak jej veci neboli na svojich miestach. Raz, keď mala v izbe veľký neporiadok, zdalo sa jej všetko akési neznáme. Keď z času na čas zachytila výroky ľudí o tom, ako ich rozrušilo, keď im vykradli dom, Sara presne vedela, ako sa cítili, keď sa im nepovolaný cudzinec hrabal v osobných veciach. Pani, ktorá chodila rodine trikrát do týždňa upratovať vedela, že v Sarinej izbe nemá čo robiť. Sara sa o všetko starala sama. Naučila sa opraviť elektrické zásuvky, uvoľnené skrutky, či zavesiť obrazy, takže jej otec nemal dôvod sem vstupovať, okrem prípadov, keď sa so Sarou prišiel porozprávať.
Sara chvíľu postávala v strede izby s červenými očami a poťahujúc nosom si stále hrýzla peru. Potom pristúpila k stolíku a pozrela na zarámovanú fotografiu. Otcova, mamina a aj jej vlastná desaťročná tvár nehybne opätovali pohľad. Rodičia sa na fotke na seba dôverne usmievali. Vlastný úsmev sa Sare zdal trochu prehnaný a príliš výrazný.
Izba bola plná nehybných pohľadov, pretože Sara mala všade po stenách pripevnené fotky a plagáty svojej mamy v rôznych kostýmoch a pózach. Zrkadlo na toaletnom stolíku bolo vyzdobené výstrižkami chváliacimi matkine predstavenia alebo oznamujúcimi iné, v ktorých ešte len mala hrať. Na stene pri posteli visel plagát oznamujúci matkinu najnovšiu hru; zobrazoval Sarinu mamu v objatí s hereckým partnerom Jeremym, líce pri líci a s dôvernými úsmevmi. Fotograf zachytil pôvab páru – ona bola krásna, on príťažlivý blondín so zlatou retiazkou na krku. Pod obrazom bol uvedený citát jedného divadelného kritika: „Cítil som zriedkavú srdečnosť ožarujúcu obecenstvo.“ Plagát bol podpísaný veľkým ozdobným písmom: „Pre moju milovanú Saru s vrúcnou láskou, mama“. Iný rukopis zanechal odkaz: „Všetko dobré, Sara. Jeremy“. Okolo plagátu boli povešané ďalšie výstrižky z rôznych novín, zoradené podľa dátumu. Bolo na nich vidieť obidve hviezdy ako spolu večerajú v reštaurácii, ako spolu popíjajú na párty alebo ako sa spolu smejú pri plavbe na jachte. Popisky pod obrázkami sa všetky vyjadrovali k rovnakej téme – „Romanca na javisku aj mimo neho“.
Sara ešte stále z času načas posmrkávala, keď usadená za malým stolíkom pri posteli vytiahla hraciu skrinku, ktorú jej mama darovala na pätnáste narodeniny. Spomienky na ten nádherný deň mala ešte stále živé. Mama po ňu hneď ráno poslala taxík, ktorý ju na počudovanie neodviezol do maminho bytu, ale popri rieke na miesto, kde na ňu už čakala spolu s Jeremym v jeho staromódnom čiernom mercedese. Odviezli sa za mesto a naobedovali sa pri bazéne v klube, v ktorom mal Jeremy členstvo a kde čašníci hovorili po francúzsky. Neskôr, keď sa kúpali v bazéne, Jeremy šaškoval a predstieral, že sa topí, a to tak presvedčivo, až jeden postarší pán začal zvoniť poplašným zvoncom. Na tejto príhode sa potom bavili celou cestou späť do mesta. U mamy si Sara prevzala darček od Jeremyho: bledomodré večerné šaty. Obliekla si ich ešte v ten istý večer na premiéru nového muzikálu. Potom šli na večeru do slabo osvetlenej reštaurácie. Jeremy sa vtipným spôsobom kriticky vyjadroval o každom hercovi, ktorý hral v muzikáli. Sarina mama sa tvárila, že nesúhlasí s takýmto nehoráznym klebetením, ale to Saru a Jeremyho ešte viac pobavilo a o chvíľu už všetci takmer plakali od smiechu. Neskôr si Jeremy so Sarou zatancoval, pričom sa na ňu po celý čas usmieval. Žartoval, že blesky fotoaparátov, ktoré ich osvetľovali, im zaručujú, že zajtra budú hlavnou témou všetkých bulvárnych plátkov. Cestou domov šoféroval veľmi rýchlo, aby striasol prenasledujúcich fotografov, ako tvrdil s potešeným úsmevom na tvári. Pri rozlúčke dostala Sara od mamy balíček zabalený v striebornom baliacom papieri a previazaný bledomodrou stuhou. Keď ho doma, vo svojej izbe rozbalila, našla v ňom hraciu skrinku. Cinkala tóny klasickej anglickej melódie Greensleeves a malá figúrka tanečnice v nazberkaných šatách sa otáčala v piruetách. Sara zvykla tanečnicu fascinovane pozorovať, až kým sa jej pohyby nespomalili a nezačali zadŕhať. Vtedy skrinku zavrela a ticho recitovala verše, ktoré raz preberali na hodine anglickej literatúry:
Ó, telo vlniace v rytme hudby
Ó, jasné pohľady
Môže byť tanečník oddelený od tanca?*
Pre Saru bolo ľahké naučiť sa básne, ktoré sa jej páčili. Kedykoľvek otvorila hraciu skrinku, spomenula si práve na tieto riadky, ktoré jej bez námahy utkveli v pamäti. Dokonca sa jej zdalo, že bolo ľahšie si tie verše zapamätať, ako na ne zabudnúť. Ale prečo jej potom robilo ťažkosti naučiť sa repliku z Labyrintu? Bola to jediná hra, ktorú si sama pre seba hrala. Nehrozila jej žiadna skúška, nemala ani žiadne publikum, ktoré by jej vystúpenie hodnotilo – až na Merlina. Malo by to byť pre ňu ľahké. Zamračila sa. Ako vôbec môže dúfať, že raz bude vystupovať, keď si ani nedokáže zapamätať jedinú repliku?
Skúsila to znovu: „Cez nebezpečenstvá nevypovedateľné a ťažkosti nespočetné, vybojovala som si cestu do zámku nad Mestom Goblinov, aby som dostala späť dieťa, ktoré si ukradol...“ Prerušila reč a zadívala sa na svoju mamu v Jeremyho objatí na plagáte. Rozhodla sa, že vystúpeniu pomôže, ak sa naň primerane pripraví. Keď sa chceš zžiť s rolou, hovorievala jej mama, potrebuješ správne prostriedky. Kostýmy, make-up a parochne slúžia viac hercovi ako divákom, pretože pomáhajú uniknúť z reálneho života a stotožniť sa s rolou, povedal Jeremy, po každom vystúpení to všetko zo seba zhodíš a máš zase čistý štít. Každý deň je novým štartom, každý deň sa môžeš vytvoriť znova a znova. Sara si vzala rúž zo zásuvky toaletného stolíka, trochu si ním natrela pery a stisla ich tak, ako to robievala jej mama. Zblízka sa pozrela na svoj odraz v zrkadle a domaľovala si ešte kútiky pier.
Niekto zaklopal na dvere a zvonka sa ozval otcov hlas. „Sara? Môžem s tebou hovoriť?“
S pohľadom naďalej upretým do zrkadla Sara odpovedala: „Nie je o čom hovoriť.“
Čakala. Vedela, že otec do izby nevstúpi, kým ho nepozve dnu. Predstavila si, ako tam stojí, mračí sa, šúcha si čelo a premýšľa, čo by mal povedať; niečo prísne, aby potešil tú ženskú, no zároveň dostatočne priateľské, aby upokojil svoju dcéru.
„Mali by ste sa poponáhľať,“ ozvala sa Sara, „ak nechcete zmeškať predstavenie.“
„Toby už jedol,“ začula otcov hlas, „a je v posteli. Mohla by si na neho dozrieť, aby v poriadku zaspal? Vrátime sa okolo polnoci.“
Zase sa odmlčal a Sara začula už len zvuk vzďaľujúcich sa pomalých krokov, ktoré vyjadrovali zmes sústredenia a rezignácie. Otec urobil všetko, čo sa od neho očakávalo.
Sara sa otočila od zrkadla a obviňujúco sa pozrela na zavreté dvere. „Naozaj si chcel so mnou hovoriť, však?“ zašepkala. „Prakticky si vyrazil dvere.“ Kedysi z domu neodchádzal bez toho, aby ju pobozkal na rozlúčku. Zasmrkala. Veci v tomto dome sa zmenili.
Vložila si rúž do vrecka a pery si utrela papierovou vreckovkou. Keď kráčala k smetnému košu, zrazu niečo zbadala. Presnejšie, všimla si, že niečo chýba.
Lancelot.
Rýchlo prehádzala poličky so svojimi hračkami, bábikami, plyšovými psami a opicami, vojakmi a klaunmi, hoci vedela, že to nemá význam. Ak by tu medvedík bol, zostal by na svojom vymedzenom mieste. Ale nebol tam. Usporiadanie izby bolo narušené. Sare zahoreli líca.
Bola v mojej izbe, pomyslela si. Nenávidím ju!
Vonku práve štartoval taxík. Sara začula auto a utekala k oknu.
„Nenávidím ťa!“ zakričala.
No nik ju nepočul, nikto okrem Merlina, ktorý nemohol urobiť nič okrem toho, čo už robil, a to hlasno štekať v garáži.
Vedela, kde nájde Lancelota. Toby už mal všetko, po čom mohlo jeho detské srdiečko túžiť, mal oveľa viac vecí ako Sara a bez námietok dostával každý deň ďalšie. Vletela do detskej izby. Jej macík ležal pohodený na koberci. Sara ho zodvihla a privinula k sebe. Toby, plný teplého mlieka, vo svojej postieľke už takmer spal, no Sarin príchod ho vyrušil. Zazrela na neho. „Nenávidím ju. A nenávidím aj teba,“ zasyčala.
Toby sa rozplakal. Sara sa striasla a pevnejšie ti pritisla Lancelota k sebe.
„Och,“ zakvílila. „Zachráňte ma... niekto. Zoberte ma z tohto hrozného miesta.“
Toby s červenou tvárou doslova zavíjal, Sara kvílila a Merlin vonku štekal. Vonku sa zablyslo a zahrmelo priamo nad domom. Okná sa zatriasli v rámoch a šálky v kuchynskej linke poskočili
„Niekto ma zachráňte,“ prosila Sara.

____

* William Butler Yeats

Underground

2009-10-04T11:45:00.000-07:00

Soundtrack k Labyrinthu patrí medzi moje obľúbené. O nosné piesne sa postaral David Bowie (Jareth). Najlepšie na nich je, že ich písal sám, bez konzultácie s režisérom, podľa toho, ako vnímal a prežíval svoju postavu. Niet pochýb o tom, že vynikajúco doplnil film o takmer muzikálové pasáže, zašiel však (možno nevedomky) ešte ďalej, jeho texty podporujú viacznačnosť príbehu a otvárajú dvere ďalším interpretáciám diela. Napríklad hneď titulná pieseň Underground: je v nej zhrnutý Jarethov osud. Objavuje sa počas úvodných a záverečných titulkov. Na začiatku filmu plynulo prechádza do hudobného podkladu prvej scény filmu, ktorá už je – predpokladám – prácou Trevora Jonesa, a tento prechod ma vždy efektívne uvedie do Sarinho sveta.

Prikladám text piesne a jeho približný preklad.

Underground

It's only forever
Not long at all
Lost and lonely

No one can blame you
For walking away
Too much rejection na na
No love injection na na

Life can be easy
It's not always swell
Don't tell me truth hurts, little girl'
Cause it hurts like hell

But down in the underground
You'll find someone true
Down in the underground

A land serene
A crystal moon, ah ,ah

It's only forever
It's not long at all
Lost and lonely
That's underground
Underground

***

Podzemie

Je to len navždy
To nie je tak dlho
Stratený a osamelý

Nikto ti nemôže vyčítať
Že si odišla
Toľko odmietania
A žiadna láska

Život môže byť ľahký
Ale nie je to vždy skvelé
Nehovor mi, že pravda bolí, dievčatko
Pretože to strašne bolí

Ale dolu v podzemí
Nájdeš niekoho skutočného
Dolu v podzemí

Pokojná krajina
Krištáľový mesiac

Je to len navždy
To nie je tak dlho
Stratený a osamelý
To je podzemie
Podzemie

V roku 1986 vyšla pieseň Undergroud ako samostatný singel Davida Bowieho, pre ktorého bola v podstate experimentom s gospelovým spevom a bluesovými motívmi. Pieseň má zaujímavý klip, ktorý obsahuje odkazy na film:

Soundtrack k filmu Labyrinth

2009-10-04T11:35:00.000-07:00

Hudbu a piesne k filmu Labyrinth majú na svedomí dvaja ľudia: o pôvodnú hudbu sa postaral Trevor Jones, o piesne David Bowie.

Zoznam skladieb na OST:

* Opening Titles Including Underground (David Bowie)
* Into The Labyrinth (Trevor Jones)
* Magic Dance (David Bowie)
* Sarah (Trevor Jones)
* Chilly Down (David Bowie)
* Hallucination (Trevor Jones)
* As The World Falls Down (David Bowie)
* The Goblin Battle (Trevor Jones)
* Within You (David Bowie)
* Thirteen O'Clock (Trevor Jones)
* Home At Last (Trevor Jones)
* Underground (David Bowie)

Texty k piesňam a rozbor hudby budú náplňou ďalších článkov, zatiaľ len toľko.

Labyrinth

2009-10-04T11:22:00.000-07:00

O čom je tento blog?O filme Labyrinth a všetkom, čo s ním súvisí. Ak ho nepoznáte, možno vám ho priblížia nasledujúce linky:

Labyrinth na filmklub.sk: h ttp ://www.filmklub.sk/m/movie.php?id=2129

Labyrinth na československej filmovej databáze: http://www.csfd.cz/fil m/10931-labyrinth/

Labyrinth na international movie database: http://www.imdb.com/title/tt0091369/

Labyrinth na wikipedii: http://e n.wikipedia.org/wiki/Labyrinth_(film)

Krátke zhrnutie odo mňa: Fantasy film Labyrinth z roku 1986 je dielom režiséra Jima Hensona. Námet na scenár priniesol montypythonovec Terry Jones, ktorý ho potom spracoval s autorom detských knižiek Dennisom Leem. O produkciu sa postaral George Lucas. Hlavné postavy si zahrali David Bowie a Jennifer Connelly. Okrem nich sa vo filme objavujú fantasy postavičky z dielne Briana Frouda a v pozadí znie hudba Trevora Jonesa a piesne Davida Bowieho.

No tieto suché fakty, čo aké slávne mená obsahujú, nemôžu reprezentovať svet Labyrinthu, ktorý ma úplne očaril. Nejde len o film samotný, ale aj o svet, ktorý si z neho môže odvodiť každý divák, bez ohľadu na hranice určené filmom... Ak ste podobne švihnutí a dokážete sa nadchnúť týmto filmom, možno vám môj blog na niečo bude...

A čo nájdete na mojom blogu? Predovšetkým slovenský preklad knižky, ktorú na základe filmu napísal A. C. H. Smith a ďalej všetko, čo sa týka filmu od suchých faktov cez zaujímavosti až k interpretáciám a významu Labyrinthu, ktorý je hlbší, ako by ste očakávali...