Sara sa zhlboka nadýchla a znova vykročila chodbou. Trs lišajníkov zachytený na bránovom pilieri otvoril niekoľko očí a sledoval ju. V očiach na úponoch sa odrážala úzkosť a keď Sara prešla určitú vzdialenosť, otočili sa k sebe a začali spolu klebetiť. Väčšina z nich nesúhlasila so smerom, ktorým sa Sara vybrala – dalo sa to vyčítať zo spôsobu, akým na seba významne pozerali. Lišajníky totiž poznali správny smer.Pomerne dlho kráčala medzi vysokými múrmi zdanlivo nekonečnej chodby a stále sa nedostala niekam, kde by to aspoň vyzeralo inak; šla ešte ďalej, no nič sa nezmenilo. Ešte sto krokov, povedala si, a ak sa ani potom nikam nedostanem, budem musieť niečo urobiť.
Jeden, dva... deväťdesiat osem, deväťdesiat deväť. Múry sa ťahali stále ďalej a ďalej.
„Toto má byť labyrint?“ spýtala sa nahlas – len preto, aby počula svoj hlas a necítila sa tak sama. „Nie je tu žiadna zákruta alebo roh alebo... čokoľvek. Chodba len pokračuje bez konca.“ Na chvíľu sa odmlčala, pretože si spomenula na Hogglove slová. „Ale možno to tak nie je,“ uvažovala. „Možno... len ja považujem za samozrejmé, že cesta neustále pokračuje. Mohla by som kráčať aj donekonečna – lenže toľko času nemám.“
Rada by vedela, koľko času z určených trinástich hodín jej ešte zostáva. Nezdalo sa jej spravodlivé, že nemala prístup k tejto informácii.
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a rozbehla sa. Jediné, čo sa zmenilo, bola rýchlosť, akou míňala múry. Bežala rýchlejšie, šmýkala sa na blate, narážala do tehlových stien; rýchlejšie a rýchlejšie, múry sa okolo nej mihali bez stopy po zákrute alebo náznaku konca, až kým sa jej nezakrútila hlava a Sara zistila, že sa zrútila od vyčerpania a po lícach jej stekajú slzy.
Ležala na zemi ako kôpka nešťastia a vzlykala. Neďaleký trs lišajníkov na ňu súcitne pozeral očami vlniacimi sa na úponoch.
Keď sa Sara o chvíľu pozbierala, pomaličky otvorila oči a dúfala, že konečne uvidí niečo iné: nejaký roh, za ktorý sa dá zahnúť, dvere alebo dokonca svoju izbu. Ale jediné, čo sa ponúkalo jej zraku boli tie dve steny.
Sklamane vykríkla a päsťami sa vrhla proti múrom.
A tento krát sa konečne dočkala nejakej odozvy: z úkrytu medzi tehlami, neďaleko miesta, kde Sara tresla do múru, vystrčila hlávku malá potvorka podobná červíkovi.
„’hoj,“ pozdravil ju veselým hláskom.
Skľúčená Sara pozrela na červíka. Hovoriaci červík, zarazila sa, ale áno, prečo nie, nemala by som považovať za samozrejmé, že červíky nevedia rozprávať. Pokrčila plecami. Ak ten červík rozpráva, možno by jej mohol aj poradiť. Tichým hlasom sa spýtala:
„Nevieš náhodou, ako sa dá prejsť cez labyrint?“
„Kto? Ja?“ vyškerila sa príšerka. „Kdeže, ja som len červík.“
Sara prikývla. Asi od neho očakávala priveľa.
„Poď dnu, zoznámim ťa s mojou ženičkou,“ pozval ju červík.
Sara sa prinútila k mdlému úsmevu.
„Ďakujem ti,“ odpovedala, „ale musím sa dostať cez Labyrint. A nie sú tu žiadne zákruty, otvory alebo také niečo.“ Zažmurkala, aby jej znova nezačali tiecť horúce slzy, ktoré mala na krajíčku. „Pokračuje stále ďalej a ďalej a to je všetko.“
„Hm,“ ozval sa červík. „Nepozeráš sa dobre, to teda nie. Steny sú plné otvorov. Ty ich iba nevidíš, to je celé.“
Sara sa neveriacky rozhliadla. Múry sa po oboch stranách ťahali donekonečna.
Nemalo to žiadnu logiku. Alebo naopak, možno bolo všetko prísne logické a to bol ten problém – samá logika, ale žiadny dôvod pre ňu.
„Jeden otvor je priamo oproti,“ pokračoval červík. „Je priamo pred tebou.“
Sara sa pozrela pred seba – bol tam tehlový múr vlhký od plesne a na ňom niekoľko lišajníkov. Nič viac.
„Nie, nie je,“ odporovala červíkovi.
Červík potiahol nosom a milým hláskom povedal: „Poď dnu a daj si čaj.“
„Nie je tu žiadny otvor,“ trvala Sara na svojom.
„Skús prejsť tadiaľto,“ ukázal jej červík kývnutím hlavy. „Uvidíš. Ale prečo si predtým nedať šálku čaju?“
„Kde?“ Sara stále nevidela nič iné ako prázdnu stenu.
„Dal som zovrieť vodu.“
Ale Sara si červíkovu pohostinnosť nevšímala. „Je to len stena,“ mrmlala si sama pre seba. „Nedá sa cez ňu prejsť.“
„Ach,“ uvedomil si náhle červík, „na tomto mieste... veci nie sú vždy také, ako vyzerajú, vieš? Tu teda nie. Takže nič nepovažuj za samozrejmé.“
Sara vrhla na červíka ostrý pohľad. Ako bolo možné, že jej príšerka povedala to isté, čo Hoggle? A hneď si ho v duchu vybavila, ako jej hovorí: „Ja? Ja by som nešiel ani jedným smerom.“
Ani jedným smerom. Priamo pred tebou. Čo iné sa dalo robiť? Rozhodla sa, že to skúsi. Veľmi neisto, pripravená kedykoľvek odskočiť, kráčala priamo oproti stene, potom cez ňu a nakoniec sa ocitla v ďalšej chodbe.
Sara sa potešila. Aj táto chodba sa ťahala po oboch stranách donekonečna, ale aspoň to bola iná chodba. Plná vďačnosti sa otočila.
„Ďakujem ti,“ povedala červíkovi. „Neuveriteľne si mi pomohol.“
Vykročila po novej chodbe, ale červík za ňou zavolal: „Nechoď tým smerom!“ Potom sa pozrel na lišajníky, ktoré s obavami sledovali Saru. Červík sa na lišajníky veselo zaškeril, ale tie sa len úzkostlivo zavlnili, aby dovideli na dievča.
Sara zastala a zadýchaná sa vrátila k červíkovi.
„Čo si hovoril?“
„Povedal som,“ odpovedal červík, „aby si nešla tým smerom.“
„Aha,“ prikývla Sara. „Vďaka.“
Otočila sa o vydala sa na druhú stranu chodby.
Lišajníky ju stále sledovali, no teraz bol ich pohľad plný úľavy.
„Uf,“ prevrátil červík oči. „To bolo tesné. Keby sa tadiaľ vybrala, dokráčala by priamo do toho hrozného zámku.“
* * *
V kamennej komnate Kráľa goblinov zatiaľ Toby vrieskal s naširoko otvorenými ústami, stále oblečený vo svojom červeno-bielom páskovanom pyžame. So zaťatými pästičkami, šarlátovou tvárou a zavretými očkami vydával hluk, ktorý by Sara zniesla len s hlasnými povzdychmi.
Jareth ho pozoroval s pobaveným úsmevom. Nikto iný Tobymu nevenoval pozornosť. Goblini – rohatí, zarastení, s helmami alebo bez nich – lomozili naokolo na špinavej dlážke, povaľovali sa na schodíkoch pri tróne, na parapetách; niektorí naháňali kurence alebo čierne prasiatko v helme, ďalší sa handrkovali o kus jedla či nazerali do každej nádoby, pretože dúfali, že objavia niečo na jedenie, alebo len tak sedeli a ohrýzali kosti, a našli sa aj takí, čo len hrozivo pozorovali na zvyšok bandy svojimi šialenými očami. Celé miesto bolo zahádzané odpadkami, ktoré tvorili hlavne misy s nedojedenou potravou, hnijúce kusy mäsa a zeleniny, pomyje a smeti. Malý pterodaktyl trepotal krídlami a kde tu si niečo zobol. Zaoblený vršok heraldického rámu nad trónom ozdobený baraními rohmi úplne zodpovedal tomuto hniezdu plnému supov. Alebo sem ten neporiadok umiestnil Jareth pre vlastné pobavenie, ktovie.
Jareth potreboval, aby ho zabávali. No popravde, goblini boli nudní a takí hlúpi, že ani nedokázali sami nájsť cestu cez Labyrint. Neboli ani učenliví ani dôvtipní. Za starých čias, keď Jarethovi ponúkali veľa detí, bol aj on tolerantnejší, pretože sa spoliehal na to, že čoskoro iste nájde vhodného následníka, z ktorého by si vychoval dôstojného spoločníka, ktorého mladá krv by osviežila Jarethovu a ktorý by dobrou náladou rozptýlil deprimujúce myšlienky Kráľa goblinov na starnutie. Ale výzvy na kradnutie detí sa ozývali stále zriedkavejšie a Jareth sa utápal v skľúčenosti. Cítil, ako sa mu sťahujú kútiky úst a dôkazom boli aj vrásky, ktoré mu krčili obočie, ak si len zámerne nenatiahol oči, aby sa mu pokožka narovnala.
Rozvalený na svojou nariasenom tróne v tvare neúplneho kruhu Jareth sledoval revúceho Tobyho. S trochou šťastia by z neho mohol vyrásť inteligentný goblin. Mohol by byť rozumieť žartom a chápať veci z Jarethovho hľadiska. Mohol by mu pomôcť s vládnutím tejto spustnutej ríši. A nakoniec, mohol by priniesť čerstvé nápady na darebáctva, ktorých sa Jareth dopúšťal na ľuďoch. Dvojhlavé ovce, zrazené mlieko, trieskajúce panvice, chniapajúce pyžamá, neúrodné ovocné stromy, posúvajúce sa stoly, plesnivý chlieb – to všetko už Jareth videl, a nie raz. Ale jeho goblini, ktorí sa celé dni motali naokolo a vystrájali jeden druhému hlúpe žartíky, považovali tieto staré otrepané kúsky za úžasne zábavné. Jarethovi sa zdali úbohí.
Jareth zazíval a unudene sa rozhliadol po trónnej sále. Steny boli vyzdobené lebkami a netopiermi. Preboha, pomyslel si. Lebky a netopiere? Ako hlboko možno ešte klesnúť? Plný nádeje pozrel na hodiny. Ručičky v tvare mečov ukazovali pol štvrtej. Ešte deväť a pol hodiny, kým goblin odbije trinástu. No medzitým potreboval zabiť čas.
Vstal z trónu, ponaťahoval si ramená a začal sa nepokojne prechádzať. Nejaký goblin sa prehnal okolo. Jareth sa zohol a zodvihol ho za golier. Goblinove oči sa na neho vystrašene upreli.
„Ty si ale vystrašený goblin,“ povedal Jareth a nasilu sa zasmial.
Ostatní goblini veselo zahulákali. Jareth bol ich kráľom odkedy sa pamätali, čo boli prinajlepšom štyri sekundy a dúfali, že to tak zostane navždy.
Jaretha však až trhlo od bolesti, keď na to pomyslel.
* * *
Sara blúdila medzi tehlovými chodbami. Ešte stále boli vysoké a odpudivé, ale aspoň sa už neťahali za hranice priestoru a času a kde-tu sa objavovali aj rady stôp, čo bola príjemná zmena. Zakaždým, keď prišla k rozdvojeniu alebo zákrute a vybrala si jednu z ciest, použila rozumný spôsob, ako sa vyhnúť blúdeniu v kruhoch: rúžom, ktorý si vložila do vrecka ešte doma, zakreslila na každej križovatke šípku v smere svojej cesty na niektorú z tehál. A zakaždým, keď rúž odložila a vykročila do ďalšej chodby, objavila sa malá príšerka, ktorá zodvihla označenú tehlu, otočila ju a znova zasadila na miesto, takže šípku nebolo vidieť.
Keď vyznačovala devätnástu šípku, rúžová tyčinka sa jej zlomila. Sara však bola rozhodnutá, že zostane pokojná, a tak odkrútila ďalší kúsok rúžu a vydala sa po zvolenej ceste hore schodíkmi do akejsi miestnosti. Na druhom konci chodby za ňou zašuchotali nohy celej roty goblinov, Sara sa však pozerala len pred seba a tak si ich nevšimla.
Miestnosť tvorila slepú uličku chodby. Sara nazrela do každého výklenku za každým pilierom, ale zo sály neviedla von žiadna cesta. Pokrčila plecami a vrátila sa k devätnástej šípke. Keď prišla k rohu, rozhliadla sa, ale svoju šípku nikde nevidela. To je čudné, pomyslela si. Som si istá, že som ju nakreslila presne sem, na tento roh, na túto tehlu. Ale šípka nebola ani na tej, ani na žiadnej inej tehle. Sara sa zamračene obzerala okolo seba. Na dlažbe zbadala kúsok z odlomeného rúžu. Pozrela sa teda ešte raz a poriadne, no šípka tam nebola. To bol dôkaz. Dialo sa tu niečo podozrivé. Odhodila rúž.
„Niekto zmazal moje značky,“ povedala nahlas, pretože si bola istá, že vinník je nablízku a začuje ju. „Aké hrozné miesto! To nie je fér!“
„Máš pravdu,“ ozvalo sa za ňou. „Nie je to fér!“
Sara od ľaku poskočila a rýchlo sa obzrela.
Za sebou, v miestnosti, ktorá predtým tvorila slepú uličku, teraz boli dvoje vyrezávané dvere zasadené do múru a a dvaja strážcovia. Aspoň si myslela, že to musia byť stráže, pretože stáli v pozore a mali na sebe brnenie. Ale potom sa im prizrela lepšie a nebola si taká istá. Už len preto, že boli dosť smiešni. Ich obrovské štíty boli pokryté zvláštnymi vzormi, geometrickými figúrami, špirálami a značkami a vyzerali, že sú veľmi ťažké a že práve kvôli nim stráže stoja s nohami naširoko rozkročenými. Chudáci, pomyslela si Sara, musia takto stáť po celý čas len preto, aby sa vôbec udržali na nohách. Jeden zo strážcov, ten naľavo od Sary, vrhal spoza helmy neskutočne ľstivý pohľad a ona sa rozhodla, že ho nazve Alf po svojom strýkovi, ktorý sa vedel pozerať presne tak isto; potom si všimla, že druhý strážca, napravo do nej, je ako nie celkom identické, ale predsa len dvojča tomu naľavo (nevidela mu do očí, pretože mal na hlave priveľkú helmu) a preto ho nazvala Ralph. Potom si ešte pre poriadok v hlave prispôsobila meno toho prvého na Alpha, aby sa písal rovnako, hoci na tom vôbec, ale vôbec nezáležalo.
Keď si ujasnila záležitosť okolo mien, všimla si pozoruhodnú vec: spod oboch štítov sa dolu vynárali ďalšie dve tváre, otočené opačne, hore nohami; vyzerali trochu ako oživené obrázky z kariet. Prevrátené postavičky, ktoré Sara pomenovala Jim a Tim (bol to prvý pár rýmovaných mien, ktorý jej zišiel na um), vyzerali, že svoju nepohodlnú polohu znášajú len s veľkým hundraním a za pomoci mozoľnatých rúk, ktorými zvierali okraje svojich štítov. Tí dvaja mali asi hlavnú zásluhu na bremene, ktoré niesli Alph a Ralph.
Bol to hore nohami obrátený Jim, ktorý ju tak vyľakal tým, že ju oslovil. A dodal: „A to nie je ani polovica z toho.“
„Polovica z čoho?“ spýtala sa Sara krútiac sa a zohýbajúc, aby sa mohla na Jima poriadne pozrieť. Cítila, že by od nej bolo tak-trochu drzé, keby zostala vo svojej vzpriamenej pozícii. Je zdvorilé prispôsobiť sa ľuďom, s ktorými sa rozprávate, dokonca aj na tomto mieste.
„Polovica z dvojnásobku,“ odpovedal Jim.
„Dvojnásobku čoho?“ spýtala sa Sara podráždene.
„Dvojnásobku z polovice.“
„Pozri.“ Sara ukázala prstom na zadnú stenu miestnosti. „Pred chvíľou tu bola slepá ulička.“
„Nie,“ ozval sa prevrátený Tim. „Slepá ulička je za tebou.“
Sara sa vystrela a otočila. Mal pravdu. Chodba, ktorou sem prišla bola teraz zatarasená masívnou stenou. Sara bola pobúrená. „To nie je fér. Toto miesto sa stále mení. Tak čo sa teda odo mňa očakáva, že urobím?“
„To záleží od toho, kto to očakáva,“ povedal Jim.
„Viac ako z polovice,“ súhlasil Tim.
„Skús niektoré z dverí,“ navrhol Jim.
„Jedny vedú do zámku a druhé k istej smrti,“ povedal jej Tim veselo.
Sara zalapala po dychu. „Ktoré sú ktoré?“
Jim potriasol svojou prevrátenou hlavou. „To ti nemôžeme povedať.“
„Prečo nie?“
„Nevieme!“ zvýskol Jim víťazoslávne.
„Ale oni to vedia,“ kývol Tim dôverčivo smerom k Alphovi a Ralphovi.
Sara si uvedomila, že táto situácia si asi vyžiada trochu vyobracanej snahy.
„Tak sa ich opýtam,“ vyhlásila.
Kým však stihla povedať čokoľvek ďalšie, ozval sa pomalým, poučujúcim hlasom Ralph: „Ha! Nie, nemôžeš sa opýtať nás. Môžeš sa spýtať iba jedného z nás.“ Vyzeral, že má problémy s výslovnosťou, hlavne so sykavkami.
„Tak je to v pravidlách,“ povedal Alph rýchlo s ironickým úškľabkom a tým svojím ľstivým pohľadom. Prstom klopkal po akejsi šifre na štíte, kde boli podľa všetkého spísané pravidlá. „A musím ťa varovať, že jeden z nás hovorí vždy pravdu a jeden z nás vždy klame. To je tiež pravidlo.“ Fľochol na Ralpha a zahlásil: „On zakaždým klame.“
„Nepočúvaj ho,“ povedal Ralph odsudzujúco. „Klame. Ja som ten, čo hovorí pravdu.“
„To je lož!“ odsekol Alph.
Jim a Tim sa schovali za svoje štíty a chichotali sa. Sare sa to videlo drzé.
„Vidíš,“ povedal Tim Sare, „nech sa spýtaš ktoréhokoľvek, aj tak nebudeš vedieť, či je jeho odpoveď správna alebo nesprávna.“
„Moment,“ povedala Sara. „Túto hádanku poznám. Už som ju niekde počula, ale nerozmýšľala som nad riešením.“
„Klame,“ zahundral si Ralph pre seba.
„On klame,“ odpovedal Alph.
Sara zvraštila obočie. „Existuje otázka, ktorú im môžem položiť a je jedno, ktorému z nich.“ Netrpezlivo zacmukala. „Ale aká by to mohla byť?“
„Poďme, poďme,“ poháňal ju Tim. „Nemôžeme tu postávať celý deň.“
„Ako to myslíš, že nemôžeme?“ spýtal sa ho Jim. „Veď je to naša práca. Sme strážcovia.“
„Aha, áno. Zabudol som.“
„Buďte ticho,“ prikázala im Sara. „Rušíte ma.“
„Ja hovorím pravdu,“ vyhlásil Ralph dôstojne spod svojej helmy.
„Jáj,“ mechanicky mu oponoval Alph. „Aké klamstvo!“
Sara sa snažila postupovať logicky. S prstom zamyslene vystrčeným do vzduchu premýšľala: „Ako prvé musím zistiť, ktorý z nich je klamár... ale nie, takto to nezistím. Takže... musím nájsť otázku, ktorú môžem položiť obom... a získať ňou rovnakú odpoveď.“
„Tak to je dobré,“ rehotal sa Tim. „Jeden z nás hovorí vždy pravdu a druhý z nás vždy klame a ty chceš nájsť otázku, na ktorú ti obaja odpovieme rovnako? To bude teda deň. Toto je dobré, naozaj.“
Sara sa prestala mračiť. Mala pocit, že na to prišla.
„Takže,“ povedala, „ktorého sa opýtam?“
Alph ukázal na Ralpha, Ralph na Alpha.
Sara si s jemným úsmevom na perách vybrala Ralpha.
„Odpovedz áno alebo nie. Povedal by mi,“ ukázala na Alpha, „že tieto dvere,“ ukázala na dvere za Ralphom, „vedú do zámku?“
Alph a Ralph pozreli na Saru, potom na seba a začali sa šeptom radiť.
Keď Ralph znova uprel pohľad na Saru, odpovedal: „No... áno.“
„Tak potom do zámku vedú tie druhé dvere,“ uzavrela Sara. „A tieto k istej smrti,“
„Ako to vieš?“ spýtal sa Ralph pomaly. Jeho hlas znel akosi dotknuto. „Veď on môže hovoriť pravdu.“
„Ale potom by si ty klamal,“ odpovedala Sara. „Takže keď mi povieš, že on povie áno, viem, že odpoveď bude nie.“ Tešila sa svojej dôvtipnosti.
Ralph a Alph vyzerali skrúšene, akoby ich niekto podviedol.
„Ale aj ja môžem hovoriť pravdu,“ nevzdával sa Ralph.
„Tak potom by klamal on,“ povedala Sara a veľkoryso si dovolila ešte jeden spokojný úsmev. „Takže keď mi povieš, že on mi povie áno, odpoveď bude aj tak nie.“
„Počkaj chvíľku,“ zamračil sa Ralph. „Je to tak?“
„Neviem,“ odpovedal mu Alph nahnevane. „Nepočúval som.“
„Je to správne,“ povedala Sara. Vyriešila som to. Doteraz sa mi to nepodarilo. Zažiarila. „Možno mi stúpa inteligencia.“
Pristúpila k dverám za Alphom.
„Veľmi múdre, už je to tak,“ poznamenal Jim sklamane a vyplazil jej jazyk.
Sara sa mu otočila chrbtom, pretože otvárala dvere. Keď do nich vchádzala, ponad plece prehodila: „Bolo to ľahké.“
Prekročila prah a spadla rovno do akejsi šachty.
Vykríkla. Okruh svetla na vrchole šachty sa od nej rýchlo vzďaľoval.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára