Nad domom stále zúrila búrka. Mračná sa valili a dážď bičoval listy na stromoch. Strašne hrmelo a blýskalo sa.
Sara načúvala, nepočula však nič, pretože v izbe zavládlo neprirodzené ticho. Toby prestal plakať tak náhle, až ju to vystrašilo. Otočila sa a nakukla do detskej izby. Lampička pri postieľke bola zhasnutá.
„Toby?“ zavolala.
Neozval sa.
Cvakla vypínačom pri dverách, no nič sa nedialo. Niekoľkokrát ním bez efektu zašťukala hore a dolu. Dlážka zavŕzgala.
„Toby? Si v poriadku? Prečo neplačeš?“
Nervózne vstúpila do tichej izby. Svetlo z chodby, ktoré sem prenikalo cez pootvorené dvere spôsobovalo, že sa na stenách a koberci vynárali neznáme tiene. V tichu medzi dvomi zahrmeniami sa Sare zdalo, že počuje akési bzučanie. V postieľke sa nič nehýbalo.
„Toby,“ zašepkala úzkostne a so zatajeným dychom podišla ku kolíske. Ruky sa jej triasli ako osikové listy. Natiahla sa, aby odhrnula prikrývku.
Náhle cúvla, pretože prikrývka sa zatriasla. Vydúvali sa pod ňou zvláštne tvary. Sare sa zdalo, že zazrela niečo vynárajúce sa spod okraja prikrývky a to niečo nepatrilo Tobymu. Srdce jej búšilo a musela si zakryť ústa rukou, aby nezačala kričať.
Prikrývka sa nakoniec upokojila a pomaly klesla späť na matrac. Nikde žiadny pohyb.
Nebola schopná otočiť sa, utiecť a opustiť Tobyho. Musela vedieť, čo sa s ním stalo, nech to bolo akokoľvek hrôzostrašné. Impulzívne schytila prikrývku a odhrnula ju.
Postieľka bola prázdna.
Zízala na ňu celú večnosť, nevedela, ako dlho – pokojne mohla ubehnúť minúta, ale aj celá hodina. Nebola schopná premýšľať a v hlave mala prázdno.
Potom ju však znova ovládol strach, pretože niečo začalo jemne, ale rýchlo búchať na okno. Zaťala prsty do dlaní tak silno, až jej nechty zanechali na pokožke odtlačky.
Na okno neústupne plieskala biela sova. Sara si všimla, ako sa svetlo odráža v jej obrovských okrúhlych tmavých očiach, ktoré ju pozorovali. Séria bleskov osvetlila jej biele perie. Za Sarou vykukol goblin a hneď sa znova schoval. Ďalší urobil to isté. Ale Sara ich nezbadala, pretože vnímala len tie obrovské sovie oči.
Znova sa praskavo zablýskalo a Sarinu pozornosť vyrušil pohľad na hodiny na kozubovej rímse, ktoré boli na chvíľu osvetlené. Ich ručičky ukazovali trinásť hodín. Zmätene pozerala na hodiny, keď pocítila, že ju niečo drglo päty. Mrkla dolu. Tobyho postieľka sa pohybovala po koberci na šupinatých nohách podobných jašteričím, s pazúrmi na prstoch; každá podopierala jeden roh postieľky. Sarine pery sa oddelili, ale nevydala ani hláska.
Niečo sa za ňou zachichotalo. Obzrela sa a zaznamenala, ako sa to schovalo za bielizník. Na stene sa pohybovali tiene. Goblini za ňou pobehovali a poskakovali. Sara pozorovala bielizník. Rovnako ako kolíska, mal šupinaté pazúrovité nohy pod každým rohom a tancoval.
Obrátila sa s od údivu otvorenými ústami a zovretými päsťami a zbadala vyvádzajúcich goblinov. Tí sa hneď stratili v tieňoch, aby unikli jej očiam. Sara sa rozhliadla po niečom, čo by mohla použiť ako zbraň. V rohu detskej izby bola stará metla; vzala ju a namierila na goblinov.
„Choďte preč, choďte preč,“ šepkala, snažiac sa ich k tomu prinútiť, ale rúčka metly jej poskakovala v rukách a vyšmykla sa jej z rúk mimo dosah.
Vietor zavýjal. Blesk zalial izbu takmer denným svetlom, strašidelné tváre náhle zmizli v skriniach a šuplíkoch alebo v trhlinách na dlážke. Znova zahrmelo, nápor vetra otvoril okno a pomedzi chvejúce sa závesy vletela do izby biela sova.
Sara si zakryla tvár rukami a niekoľkokrát zakričala. Stála tam ako soľný stĺp, neschopná pohybu a sova sa jej už-už dotýkala mávajúcimi krídlami. Sara mala pocit, že umrie, ak sa to stane.
Zacítila vietor, ktorý jej rozfúkal vlasy, ale mávanie krídel ustalo. Vykukla cez prsty aby zistila, kam sova zosadla. Bolo možné aj to, že odletela.
Dlhý záblesk svetla odhalil na stene oproti oknu veľký tieň. Mal tvar ľudskej postavy.
Sara sa obrátila k oknu. Silueta, ktorá sa črtala proti búrkovej oblohe, patrila mužovi. Mal na sebe plášť, ktorý mu vial vo vetre. Všimla si jeho vlasy – mal ich blond, dlhé po plecia. Niečo sa mi lesklo okolo krku. Viac však v tme nevidela.
„Kt...,“ začala, no musela si odkašľať. „Kto ste?“
„Ty nevieš?“ Mužov hlas bol pokojný a pomerne priateľský.
Rozvetvený blesk osvetlil jeho tvár. Neusmieval sa, ako je zvykom, keď sa stretnú neznámi ľudia, ani nevyzeral zúrivo. Jeho oči spočívali na Sare s takou intenzitou, až jej to bolo nepríjemné. Keď k nej zaliaty svetlom z chodby pristúpil, necúvla. Bola zhypnotizovaná, ak nie jeho pohľadom, zlatou reťazou s polmesiacovým príveskom spočívajúcim na jeho hrudi. Mal na sebe krémovú košeľu, vpredu rozopnutú, nariasenú, s hodvábnymi manžetami. Na košeli mal obopnutú čiernu vestu. Bol obutý v čiernych čižmách natiahnutých na obtiahnutých sivých nohaviciach a na rukách mal čierne rukavice. Držal zvláštnu palicu s drahokamom, ktorá končila tvarom rybieho chvosta.
„Ja...“ snažila sa odpovedať. „Ja...“
Bzučanie, ktoré predtým nejasne počula vo vzduchu, sa náhle stalo zreteľným a melodickým. Neznámy sa usmieval nad jej váhavosťou. Bol naozaj príťažlivý, to Sara nečakala. Zmohla sa len na šepot.
„Ste... on, však? Ste Kráľ goblinov.“
„Jareth,“ uklonil sa.
Sara bojovala s náhlym nutkaním vrátiť mu úklon.
„Zachránil som ťa,“ povedal. „Oslobodil som ťa od okov, ktoré ťa spútavali a strašili. Si teraz voľná, Sara.“
„Ale nie, ja nechcem byť voľná,“ odpovedala rýchlo. „Teda, áno, ale... Chcem späť svojho bračeka. Prosím.“ Nepatrne sa na neho usmiala. „Vám to predsa môže byť jedno.“
Jareth zložil ruky na vrch palice. „Povedané platí.“
„Ale ja som to tak nemyslela,“ rýchlo povedala Sara.
„Že nie?“
„Ó, prosím. Kde je?“
Jareth sa zachichotal. „Veľmi dobre vieš, kde je.“
„Prosím, vráťte mi ho, prosím,“ počula svoj slabý hlások. „Prosím!“
„Sara...“ Jareth sa zamračil a potriasol hlavou. Jeho výraz ju znepokojoval. „Vráť sa do svojej izby k svojim knihám a kostýmom. To je tvoj skutočný život. Zabudni na dieťa.“
„Nie, to nemôžem.“
Chvíľu pozerali jeden na druhého, akoby odhadovali silu protivníka na začiatku dlhého boja. Zahrmelo.
Potom Jareth zdvihol ľavú ruku a urobil s ňou veľký oblúk. Sara sa obzrela, pretože si myslela, že niekoho privoláva. Keď sa k nemu znova obrátila, v jeho ruke sa zjavil žiariaci krištáľ.
„Priniesol som ti dar, Sara,“ povedal a podal jej krištáľ.
Zaváhala. Vedela, že mu nesmie dôverovať.
„Čo je to?“
„Obyčajný krištáľ. Ibaže by si doň nazrela... ukáže ti tvoje sny.“
Sara nechtiac pootvorila ústa. Jareth sledoval jej tvár a s posmešným výrazom sa pohrával s krištáľom – balansoval ním na končekoch prstov. Sara po ňom siahla, na čo sa Jareth pousmial a odtiahol krištáľ z jej dosahu.
„Lenže toto nie je dar pre obyčajné dievča, ktoré sa stará o plačúce dieťa,“ povedal jej a svoje slová zdôraznil palicou. Pokračoval tichším a zachrípnutejším hlasom: „Chceš ho, Sara?“
Opäť jej ponúkol krištáľ
Tento raz však po ňom nesiahla a ani neodpovedala. Bola fascinovaná tancujúcimi blýskavými odleskami krištáľu. Čo je ochotná dať za to, aby mohla nazrieť do svojich snov?
„Tak zabudni na dieťa,“ uzavrel Jareth.
Kým Sara váhala, udrel ďalší hrom a blesk rozjasnil oblohu za Kráľom goblinov.
Nevedela sa rozhodnúť. Ten dar bol nesmierne lákavý a dával jej ho niekto, kto zjavne rozumel jej duši, poznal tajné zákutia jej predstavivosti a vedel, koľko pre ňu jej vnútorný svet znamená. Na oplátku sa mala vzdať zodpovednosti za to odporné rozmaznané dieťa, ktorému musela donekonečna plniť všetky požiadavky a ktoré neprejavovalo ani zamak vďačnosti; dieťa, ktoré predsa bolo len jej nevlastným bratom. Krištáľ sa točil a žiaril.
Prinútila sa zavrieť oči. Odpovedala s prižmúrenými viečkami a vlastný hlas jej pripadal veľmi vzdialený.
„Ne... nemôžem. Nie preto, že by som neoceňovala, čo pre mňa chcete urobiť... ale chcem svojho brata späť. Určite je vystrašený...“
Otvorila oči.
Jareth odfrkol a potriasol hrivou svojich blond vlasov. Už s tým dievčaťom strácal trpezlivosť. Pohybom ruky nechal krištáľ zmiznúť. Po ďalšom pohybe sa v jeho rukách zjavil živý had. Držal ho pred sebou vo vystretej ruke, takže had sa vrtel a syčal tesne pred Sarinou tvárou. Hodil ho do Sary.
„Nevzpieraj sa mi,“ varoval ju.
Had sa Sare obkrútil okolo krku. Snažila sa s ním bojovať, keď zrazu zistila, že sa zmenil na hodvábnu šatku. Vykríkla, odhodila ju a odskočila. Keď šatka dopadla na dlážku, rozpadla sa na niekoľko hrôzostrašných malých goblinov, ktorí sa s chichotom rozutekali na všetky strany. Ďalší goblini sa vyplížili z tieňov a povyskakovali zo svojich skrýší. Zaplnili celú izbu a drzo sa prizerali, čo urobí ich kráľ.
„Nie si pre mňa rovnocenná súperka, Sara.“ Jarethov hlas znel netrpezlivo. „Nechaj dieťa na pokoji. Vezmi si môj dar, pretože ti ho ponúkam naposledy.“
„Nie.“ Sarina odpoveď zaznela skôr, ako stihol opäť vyčarovať krištáľ. „Znova ďakujem za ponuku, ale nemôžem urobiť to, čo chcete. Nerozumiete? Musím brata získať späť.“
„Nikdy ho nenájdeš.“
„Ale...“ Sara sa zhlboka nadýchla. „Ale je tu predsa miesto, kde ho môžem nájsť.“
Na moment Jarethov nadradený výraz pohasol. Sara dokonca v jeho očiach zazrela záblesk strachu. Bolo to možné? Jeho nosné dierky sa napli, pevnejšie stisol palicu a predtým, ako jej odpovedal, na chvíľku zaváhal. Sara tomu len ťažko verila, no podozrenie, že Kráľ goblinov by sa jej mohol báť, jej dodalo odvahu.
„Áno, “ povedal. „Je také miesto.“
Afektovaným divadelným gestom zakrúžil dlaňou a ukázal za okno.
„Tam!“
Blýskanie a hrmenie dodalo jeho slovám tú správnu dramatickosť, ako si Sara všimla. Prešla okolo neho a nazrela do noci. Na vzdialenom konci zbadala zámok ožiarený bleskami. Nahla sa cez parapetu, aby ho videla jasnejšie. Mal veže so strieľňami, hrubé múry, ozdobné vežičky a kupoly, mrežovanú bránu a padací most. Bol postavený na ostro sa zvažujúcom vrchu. Blesky sa okolo neho ovíjali a kľukatili ako hadie jazyky. Všade okolo vládla temnota.
„Ešte stále ho chceš nájsť?“ zahundral Jareth spoza Sarinho ramena.
„Áno.“ Prehltla. „Je to...“ snažila sa spomenúť si na správne slová. „... zámok nad Mestom goblinov?“
Jareth jej hneď neodpovedal, tak sa otočila. Stále tam bol, intenzívne ju pozoroval, ale už sa nenachádzali v dome. Stáli k sebe tvárou v tvár na úpätí kopca. Medzi nimi a vrchom, na ktorom stál zámok, bolo široké údolie. Sara nevedela v temnote rozoznať, čo sa skrýva dolu.
Znova sa otočila. Vietor jej fúkal vlasy do tváre. Odhrnula si ich a placho vykročila dopredu.
Niekde za ňou sa ozval Jareth.
„Vráť sa Sara. Vráť sa, kým nie je príliš neskoro.“
„Nemôžem. Ja nemôžem. Nechápete to?“ Pomaly nesúhlasne potriasla hlavou a sama pre seba si pozerajúc na vzdialený zámok zopakovala: „Nemôžem.“
„To je škoda,“ povedal Jareth hlbokým a jemným hlasom. Zdalo sa, že to myslí vážne.
Sara hľadela na zámok. Vyzeral veľmi vzdialený, ale zase nie až tak, aby sa k nemu nedalo dôjsť. Nevedela, čo ju čaká v údolí a práve od toho záležalo, či ho prekoná bez ťažkostí. Bolo neustále ponorené v temnote?
„Nevyzerá to byť ďaleko.“ Snažila sa, aby to znelo statočne.
Jareth jej stál po boku. Jeho pohľad a úsmev boli ľadovo chladné.
„Je to ďalej, ako sa ti zdá.“ Ukázal na strom a dodal: „A čas sa kráti.“
Sara zbadala starožitné drevené hodiny, ktoré sa zjavili na strome. Vyzeralo to, ako by vyrástli priamo z vetvy. Číslice na nich označovali hodiny do trinástky, ako už videla v detskej izbe.
„Na vyriešenie máš Labyrintu trinásť hodín,“ oznámil jej Jareth. „Potom sa tvoj brat stane jedným z nás.“
„Jedným z vás?“
Jareth prikývol. „Navždy.“
Mágia stále bzučala vo vzduchu. Sara stála na mieste s vo vetre vejúcimi vlasmi a pozerala ponad údolie k zámku. Po chvíli sa spýtala: „Kde mám začať?“
Čakala na odpoveď, ale Jareth povedal len: „Škoda.“
„Čože?“ otočila hlavu.
Jareth tam už nebol. Poobzerala sa, ale jednoducho zmizol. Bola sama uprostred noci na úpätí kopca.
Znova pozrela smerom k zámku. Búrka sa utíšila. Mračná plávali po oblohe a zakrývali mesačné svetlo. Zdalo sa jej, že vysoko nad sebou zazrela siluetu sovy s naširoko rozprestretými krídlami, ktorá sa od nej vzďaľovala.
Urobila ďalší krok dolu z kopca, ale pod nohami nepocítila zem. Začala padať.
Sara načúvala, nepočula však nič, pretože v izbe zavládlo neprirodzené ticho. Toby prestal plakať tak náhle, až ju to vystrašilo. Otočila sa a nakukla do detskej izby. Lampička pri postieľke bola zhasnutá.
„Toby?“ zavolala.
Neozval sa.
Cvakla vypínačom pri dverách, no nič sa nedialo. Niekoľkokrát ním bez efektu zašťukala hore a dolu. Dlážka zavŕzgala.
„Toby? Si v poriadku? Prečo neplačeš?“
Nervózne vstúpila do tichej izby. Svetlo z chodby, ktoré sem prenikalo cez pootvorené dvere spôsobovalo, že sa na stenách a koberci vynárali neznáme tiene. V tichu medzi dvomi zahrmeniami sa Sare zdalo, že počuje akési bzučanie. V postieľke sa nič nehýbalo.
„Toby,“ zašepkala úzkostne a so zatajeným dychom podišla ku kolíske. Ruky sa jej triasli ako osikové listy. Natiahla sa, aby odhrnula prikrývku.
Náhle cúvla, pretože prikrývka sa zatriasla. Vydúvali sa pod ňou zvláštne tvary. Sare sa zdalo, že zazrela niečo vynárajúce sa spod okraja prikrývky a to niečo nepatrilo Tobymu. Srdce jej búšilo a musela si zakryť ústa rukou, aby nezačala kričať.
Prikrývka sa nakoniec upokojila a pomaly klesla späť na matrac. Nikde žiadny pohyb.
Nebola schopná otočiť sa, utiecť a opustiť Tobyho. Musela vedieť, čo sa s ním stalo, nech to bolo akokoľvek hrôzostrašné. Impulzívne schytila prikrývku a odhrnula ju.
Postieľka bola prázdna.
Zízala na ňu celú večnosť, nevedela, ako dlho – pokojne mohla ubehnúť minúta, ale aj celá hodina. Nebola schopná premýšľať a v hlave mala prázdno.
Potom ju však znova ovládol strach, pretože niečo začalo jemne, ale rýchlo búchať na okno. Zaťala prsty do dlaní tak silno, až jej nechty zanechali na pokožke odtlačky.
Na okno neústupne plieskala biela sova. Sara si všimla, ako sa svetlo odráža v jej obrovských okrúhlych tmavých očiach, ktoré ju pozorovali. Séria bleskov osvetlila jej biele perie. Za Sarou vykukol goblin a hneď sa znova schoval. Ďalší urobil to isté. Ale Sara ich nezbadala, pretože vnímala len tie obrovské sovie oči.
Znova sa praskavo zablýskalo a Sarinu pozornosť vyrušil pohľad na hodiny na kozubovej rímse, ktoré boli na chvíľu osvetlené. Ich ručičky ukazovali trinásť hodín. Zmätene pozerala na hodiny, keď pocítila, že ju niečo drglo päty. Mrkla dolu. Tobyho postieľka sa pohybovala po koberci na šupinatých nohách podobných jašteričím, s pazúrmi na prstoch; každá podopierala jeden roh postieľky. Sarine pery sa oddelili, ale nevydala ani hláska.
Niečo sa za ňou zachichotalo. Obzrela sa a zaznamenala, ako sa to schovalo za bielizník. Na stene sa pohybovali tiene. Goblini za ňou pobehovali a poskakovali. Sara pozorovala bielizník. Rovnako ako kolíska, mal šupinaté pazúrovité nohy pod každým rohom a tancoval.
Obrátila sa s od údivu otvorenými ústami a zovretými päsťami a zbadala vyvádzajúcich goblinov. Tí sa hneď stratili v tieňoch, aby unikli jej očiam. Sara sa rozhliadla po niečom, čo by mohla použiť ako zbraň. V rohu detskej izby bola stará metla; vzala ju a namierila na goblinov.
„Choďte preč, choďte preč,“ šepkala, snažiac sa ich k tomu prinútiť, ale rúčka metly jej poskakovala v rukách a vyšmykla sa jej z rúk mimo dosah.
Vietor zavýjal. Blesk zalial izbu takmer denným svetlom, strašidelné tváre náhle zmizli v skriniach a šuplíkoch alebo v trhlinách na dlážke. Znova zahrmelo, nápor vetra otvoril okno a pomedzi chvejúce sa závesy vletela do izby biela sova.
Sara si zakryla tvár rukami a niekoľkokrát zakričala. Stála tam ako soľný stĺp, neschopná pohybu a sova sa jej už-už dotýkala mávajúcimi krídlami. Sara mala pocit, že umrie, ak sa to stane.
Zacítila vietor, ktorý jej rozfúkal vlasy, ale mávanie krídel ustalo. Vykukla cez prsty aby zistila, kam sova zosadla. Bolo možné aj to, že odletela.
Dlhý záblesk svetla odhalil na stene oproti oknu veľký tieň. Mal tvar ľudskej postavy.
Sara sa obrátila k oknu. Silueta, ktorá sa črtala proti búrkovej oblohe, patrila mužovi. Mal na sebe plášť, ktorý mu vial vo vetre. Všimla si jeho vlasy – mal ich blond, dlhé po plecia. Niečo sa mi lesklo okolo krku. Viac však v tme nevidela.
„Kt...,“ začala, no musela si odkašľať. „Kto ste?“
„Ty nevieš?“ Mužov hlas bol pokojný a pomerne priateľský.
Rozvetvený blesk osvetlil jeho tvár. Neusmieval sa, ako je zvykom, keď sa stretnú neznámi ľudia, ani nevyzeral zúrivo. Jeho oči spočívali na Sare s takou intenzitou, až jej to bolo nepríjemné. Keď k nej zaliaty svetlom z chodby pristúpil, necúvla. Bola zhypnotizovaná, ak nie jeho pohľadom, zlatou reťazou s polmesiacovým príveskom spočívajúcim na jeho hrudi. Mal na sebe krémovú košeľu, vpredu rozopnutú, nariasenú, s hodvábnymi manžetami. Na košeli mal obopnutú čiernu vestu. Bol obutý v čiernych čižmách natiahnutých na obtiahnutých sivých nohaviciach a na rukách mal čierne rukavice. Držal zvláštnu palicu s drahokamom, ktorá končila tvarom rybieho chvosta.
„Ja...“ snažila sa odpovedať. „Ja...“
Bzučanie, ktoré predtým nejasne počula vo vzduchu, sa náhle stalo zreteľným a melodickým. Neznámy sa usmieval nad jej váhavosťou. Bol naozaj príťažlivý, to Sara nečakala. Zmohla sa len na šepot.
„Ste... on, však? Ste Kráľ goblinov.“
„Jareth,“ uklonil sa.
Sara bojovala s náhlym nutkaním vrátiť mu úklon.
„Zachránil som ťa,“ povedal. „Oslobodil som ťa od okov, ktoré ťa spútavali a strašili. Si teraz voľná, Sara.“
„Ale nie, ja nechcem byť voľná,“ odpovedala rýchlo. „Teda, áno, ale... Chcem späť svojho bračeka. Prosím.“ Nepatrne sa na neho usmiala. „Vám to predsa môže byť jedno.“
Jareth zložil ruky na vrch palice. „Povedané platí.“
„Ale ja som to tak nemyslela,“ rýchlo povedala Sara.
„Že nie?“
„Ó, prosím. Kde je?“
Jareth sa zachichotal. „Veľmi dobre vieš, kde je.“
„Prosím, vráťte mi ho, prosím,“ počula svoj slabý hlások. „Prosím!“
„Sara...“ Jareth sa zamračil a potriasol hlavou. Jeho výraz ju znepokojoval. „Vráť sa do svojej izby k svojim knihám a kostýmom. To je tvoj skutočný život. Zabudni na dieťa.“
„Nie, to nemôžem.“
Chvíľu pozerali jeden na druhého, akoby odhadovali silu protivníka na začiatku dlhého boja. Zahrmelo.
Potom Jareth zdvihol ľavú ruku a urobil s ňou veľký oblúk. Sara sa obzrela, pretože si myslela, že niekoho privoláva. Keď sa k nemu znova obrátila, v jeho ruke sa zjavil žiariaci krištáľ.
„Priniesol som ti dar, Sara,“ povedal a podal jej krištáľ.
Zaváhala. Vedela, že mu nesmie dôverovať.
„Čo je to?“
„Obyčajný krištáľ. Ibaže by si doň nazrela... ukáže ti tvoje sny.“
Sara nechtiac pootvorila ústa. Jareth sledoval jej tvár a s posmešným výrazom sa pohrával s krištáľom – balansoval ním na končekoch prstov. Sara po ňom siahla, na čo sa Jareth pousmial a odtiahol krištáľ z jej dosahu.
„Lenže toto nie je dar pre obyčajné dievča, ktoré sa stará o plačúce dieťa,“ povedal jej a svoje slová zdôraznil palicou. Pokračoval tichším a zachrípnutejším hlasom: „Chceš ho, Sara?“
Opäť jej ponúkol krištáľ
Tento raz však po ňom nesiahla a ani neodpovedala. Bola fascinovaná tancujúcimi blýskavými odleskami krištáľu. Čo je ochotná dať za to, aby mohla nazrieť do svojich snov?
„Tak zabudni na dieťa,“ uzavrel Jareth.
Kým Sara váhala, udrel ďalší hrom a blesk rozjasnil oblohu za Kráľom goblinov.
Nevedela sa rozhodnúť. Ten dar bol nesmierne lákavý a dával jej ho niekto, kto zjavne rozumel jej duši, poznal tajné zákutia jej predstavivosti a vedel, koľko pre ňu jej vnútorný svet znamená. Na oplátku sa mala vzdať zodpovednosti za to odporné rozmaznané dieťa, ktorému musela donekonečna plniť všetky požiadavky a ktoré neprejavovalo ani zamak vďačnosti; dieťa, ktoré predsa bolo len jej nevlastným bratom. Krištáľ sa točil a žiaril.
Prinútila sa zavrieť oči. Odpovedala s prižmúrenými viečkami a vlastný hlas jej pripadal veľmi vzdialený.
„Ne... nemôžem. Nie preto, že by som neoceňovala, čo pre mňa chcete urobiť... ale chcem svojho brata späť. Určite je vystrašený...“
Otvorila oči.
Jareth odfrkol a potriasol hrivou svojich blond vlasov. Už s tým dievčaťom strácal trpezlivosť. Pohybom ruky nechal krištáľ zmiznúť. Po ďalšom pohybe sa v jeho rukách zjavil živý had. Držal ho pred sebou vo vystretej ruke, takže had sa vrtel a syčal tesne pred Sarinou tvárou. Hodil ho do Sary.
„Nevzpieraj sa mi,“ varoval ju.
Had sa Sare obkrútil okolo krku. Snažila sa s ním bojovať, keď zrazu zistila, že sa zmenil na hodvábnu šatku. Vykríkla, odhodila ju a odskočila. Keď šatka dopadla na dlážku, rozpadla sa na niekoľko hrôzostrašných malých goblinov, ktorí sa s chichotom rozutekali na všetky strany. Ďalší goblini sa vyplížili z tieňov a povyskakovali zo svojich skrýší. Zaplnili celú izbu a drzo sa prizerali, čo urobí ich kráľ.
„Nie si pre mňa rovnocenná súperka, Sara.“ Jarethov hlas znel netrpezlivo. „Nechaj dieťa na pokoji. Vezmi si môj dar, pretože ti ho ponúkam naposledy.“
„Nie.“ Sarina odpoveď zaznela skôr, ako stihol opäť vyčarovať krištáľ. „Znova ďakujem za ponuku, ale nemôžem urobiť to, čo chcete. Nerozumiete? Musím brata získať späť.“
„Nikdy ho nenájdeš.“
„Ale...“ Sara sa zhlboka nadýchla. „Ale je tu predsa miesto, kde ho môžem nájsť.“
Na moment Jarethov nadradený výraz pohasol. Sara dokonca v jeho očiach zazrela záblesk strachu. Bolo to možné? Jeho nosné dierky sa napli, pevnejšie stisol palicu a predtým, ako jej odpovedal, na chvíľku zaváhal. Sara tomu len ťažko verila, no podozrenie, že Kráľ goblinov by sa jej mohol báť, jej dodalo odvahu.
„Áno, “ povedal. „Je také miesto.“
Afektovaným divadelným gestom zakrúžil dlaňou a ukázal za okno.
„Tam!“
Blýskanie a hrmenie dodalo jeho slovám tú správnu dramatickosť, ako si Sara všimla. Prešla okolo neho a nazrela do noci. Na vzdialenom konci zbadala zámok ožiarený bleskami. Nahla sa cez parapetu, aby ho videla jasnejšie. Mal veže so strieľňami, hrubé múry, ozdobné vežičky a kupoly, mrežovanú bránu a padací most. Bol postavený na ostro sa zvažujúcom vrchu. Blesky sa okolo neho ovíjali a kľukatili ako hadie jazyky. Všade okolo vládla temnota.
„Ešte stále ho chceš nájsť?“ zahundral Jareth spoza Sarinho ramena.
„Áno.“ Prehltla. „Je to...“ snažila sa spomenúť si na správne slová. „... zámok nad Mestom goblinov?“
Jareth jej hneď neodpovedal, tak sa otočila. Stále tam bol, intenzívne ju pozoroval, ale už sa nenachádzali v dome. Stáli k sebe tvárou v tvár na úpätí kopca. Medzi nimi a vrchom, na ktorom stál zámok, bolo široké údolie. Sara nevedela v temnote rozoznať, čo sa skrýva dolu.
Znova sa otočila. Vietor jej fúkal vlasy do tváre. Odhrnula si ich a placho vykročila dopredu.
Niekde za ňou sa ozval Jareth.
„Vráť sa Sara. Vráť sa, kým nie je príliš neskoro.“
„Nemôžem. Ja nemôžem. Nechápete to?“ Pomaly nesúhlasne potriasla hlavou a sama pre seba si pozerajúc na vzdialený zámok zopakovala: „Nemôžem.“
„To je škoda,“ povedal Jareth hlbokým a jemným hlasom. Zdalo sa, že to myslí vážne.
Sara hľadela na zámok. Vyzeral veľmi vzdialený, ale zase nie až tak, aby sa k nemu nedalo dôjsť. Nevedela, čo ju čaká v údolí a práve od toho záležalo, či ho prekoná bez ťažkostí. Bolo neustále ponorené v temnote?
„Nevyzerá to byť ďaleko.“ Snažila sa, aby to znelo statočne.
Jareth jej stál po boku. Jeho pohľad a úsmev boli ľadovo chladné.
„Je to ďalej, ako sa ti zdá.“ Ukázal na strom a dodal: „A čas sa kráti.“
Sara zbadala starožitné drevené hodiny, ktoré sa zjavili na strome. Vyzeralo to, ako by vyrástli priamo z vetvy. Číslice na nich označovali hodiny do trinástky, ako už videla v detskej izbe.
„Na vyriešenie máš Labyrintu trinásť hodín,“ oznámil jej Jareth. „Potom sa tvoj brat stane jedným z nás.“
„Jedným z vás?“
Jareth prikývol. „Navždy.“
Mágia stále bzučala vo vzduchu. Sara stála na mieste s vo vetre vejúcimi vlasmi a pozerala ponad údolie k zámku. Po chvíli sa spýtala: „Kde mám začať?“
Čakala na odpoveď, ale Jareth povedal len: „Škoda.“
„Čože?“ otočila hlavu.
Jareth tam už nebol. Poobzerala sa, ale jednoducho zmizol. Bola sama uprostred noci na úpätí kopca.
Znova pozrela smerom k zámku. Búrka sa utíšila. Mračná plávali po oblohe a zakrývali mesačné svetlo. Zdalo sa jej, že vysoko nad sebou zazrela siluetu sovy s naširoko rozprestretými krídlami, ktorá sa od nej vzďaľovala.
Urobila ďalší krok dolu z kopca, ale pod nohami nepocítila zem. Začala padať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára