„Počúvajte!“ povedal goblin a pootvoril jedno oko.
Všade okolo neho, nad ním aj pod ním, hniezdili goblini, ktorí sa teraz ospalo zamrvili. Otvorilo sa ďalšie oko a ďalšie a ďalšie, kopa šialených červených civiacich očí. Niektorí goblini mali rohy, niektorí špicaté zuby, ďalší zase prsty s pazúrmi; niektorí boli oblečení v častiach brnenia a helmách; ale všetci mali šupinaté nohy a krvou podliate oči. Bez ladu a skladu spali vo svojich neusporiadaných chyžiach v zámku Kráľa Goblinov. Teraz však rozdrapovali oči a nastražovali uši.
„V poriadku, ale teraz ticho. Pst!“ Sara sa pokúšala upokojiť nielen brata ale aj seba. „Čo chceš? Hm? Chceš rozprávku? Dobre!“ S náhlou inšpiráciou nadviazala na niť Labyrintu. „Kde bolo, tam bolo, žila raz krásna dievčina, ktorú jej macocha stále nútila starať sa o bábätko. To bábätko bolo skazené a chcelo všetko len pre seba, takže dievčina bola prakticky otrokyňou. Ale nikto nevedel, že sa do nej zaľúbil kráľ goblinov a dal jej istú moc.“
Goblini v zámku mali oči naširoko otvorené a pozorne počúvali.
Zase sa zablyslo a zahrmelo, ale Sara aj Toby už boli potichu. „V jeden večer,“ pokračovala Sara, „keď bolo dieťa obzvlášť zlé, dievčina zavolala goblinov, aby jej pomohli. A tí jej povedali: ‚Vyslov tie správne slová a my zoberieme dieťa preč, do Mesta Goblinov, a ty budeš voľná.‘ Toto jej poradili.“
Goblini nadšene prikyvovali.
Toby už zase takmer spal, len jeho odfukovanie naznačovalo slabý protest. Sara, potešená svojou vynaliezavosťou, sa k nemu naklonila ponad stenu postieľky. Chcela si udržať pozornosť svojho publika. Lancelota stále držala v rukách.
„Ale dievčina vedela,“ pokračovala, „že kráľ goblinov by dieťa zobral do svojho zámku a naveky by ho premenil na goblina. A tak mlčky trpela dlhé mesiace... až do jedného večera, keď bola taká vyčerpaná z domácich prác a ranená príkrymi, nevďačnými slovami svojej macochy, že to už nemohla ďalej zniesť.“
Sara sa už nakláňala k Tobymu tak blízko, že mu šepkala priamo do jeho ružového uška. Náhle sa otočil v postieľke a pozrel do jej očí, vzdialených len pár centimetrov. Chvíľu bolo ticho, no potom Toby otvoril ústa a začal hlasno a naliehavo zavýjať.
„Och!“ odfrkla znechutene Sara a vystrela sa.
Zadunel hrom. Merlin vložil do štekania všetko, čo v ňom bolo.
Sara vzdychla, zamračila sa a pokrčila plecami, pretože vedela, že sa tomu naozaj nedá vyhnúť. Zodvihla Tobyho na ruky a prechádzala sa s ním po izbe, hojdajúc ho na rukách spolu s Lancelotom. Svetlo z malej lampičky pri posteli vytváralo na stene obrovské mihotavé tiene. „V poriadku,“ povedala, „v poriadku. No tak, prestaň. Spi dieťatko krásne a tak ďalej... Naozaj už prestaň, Toby.“
Toby však nemal v pláne prestať len preto, že ho Sara hojdala. Cítil potrebu vyjadriť všetky svoje sťažnosti.
„Toby,“ oslovila ho sestra prísne. „Buď ticho, dobre? Prosím. Inak...“ stíšila hlas, „inak to poviem, vyslovím tie slová.“ Pozrela na tiene na stene a venovala im teatrálne zvolanie. „Nie! Nie! Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem povedať: ‚Želám si... Želám si...‘“
„Počúvajte,“ povedal goblin znova. Všetky oči v hniezde žiarili a všetky uši boli nastražené.
„Čo povie?“ spýtal sa hlúpy goblin.
„Pst!“ Prvý goblin napäto načúval.
„Buď ticho!“ ozval iný goblin.
„Ty buď ticho!“ vrátil mu to hlúpy goblin.
V tomto zmätku prvý goblin skoro zinfarktoval, ako sa snažil načúvať. „Pst! Pssssst!“ zasyčal a rukou prikryl ústa hlúpemu goblinovi.
Druhý goblin zakričal: „Ticho!“ a štuchol do ďalšieho, ktorý bol najbližšie.
„Počúvajte,“ prvý goblin sa snažil utíšiť zvyšok. „Povie tie slová.“
Goblini sa teda naveľa utíšili a započúvali.
Sara vzpriamene stála. Tobyho vresk dosiahol najvyššiu úroveň, mal červenú tvár a vyzeralo to, že má ťažkosti s dýchaním. Rúčkami sa odtláčal od Sary. Výsledkom bolo, že Lancelot zase spadol na zem. Sara privrela oči a zachvela sa. „Už to dlhšie neznesiem,“ zvolala a zodvihla zavýjajúce dieťa nad hlavu akoby ho núkala ako obetu. Zaintonovala:
„Kráľ goblinov! Kráľ goblinov! Kdekoľvek si, príď a zober toto dieťa čo najďalej odo mňa!“
Zablyslo sa. Udrel hrom.
Goblini sklamane zvesili hlavy.
„To nie je správne,“ zahlásil prvý goblin a akoby sa scvrkol.
„Kde sa naučila tento nezmysel?“ ozval sa posmešne druhý goblin. „Veď to ani nezačína slovami ‚Želám si.‘“
„Pst!“ zasyčal tretí goblin, ktorý sa pokúšal vyniknúť medzi ostatnými.
Sara ešte stále držala Tobyho nad hlavou. Ten bol touto nedôstojnou pózou urazený, a tak reval ešte hlasnejšie ako predtým, čo Sara považovala za nemožné. Spustila ho teda dolu a privinula k sebe, takže sa stíšil na štandardnú úroveň vrieskania.
Sara už bola naozaj vyčerpaná. „Ach, Toby, prestaň s tým. Ty krpaté monštrum. Prečo by som to mala strpieť? Nie som za teba zodpovedná. Mala by som byť voľná a zamestnaná sama sebou. Prestaň! Ach, želám si... želám si...“ Chcela byť hocičím iným namiesto tej kôpky hluku, hnevu, obviňovania a únavy, v ktorej spoznávala samu seba. S krátkym vzlykom povedala: „Želám si aby som poznala slová, ktoré treba povedať, aby ťa goblini zobrali preč.“
„Tak kde je problém?“ povedal prvý goblin netrpezlivo. Pedantne vyslovil, čo bolo treba povedať: „‚Želám si, aby goblini prišli a vzali ťa preč, hneď teraz.‘ To predsa nie je také ťažké, nie?“
V detskej izbe Sara opakovala: „Želám si... Želám si...“
Goblini sa opäť nachádzali v stave pohotovosti a napätí.
„Povedala to?“ spýtal sa hlúpy goblin živo.
Ostatní sa na neho oborili ako jeden: „Drž hubu!“
Prírodná katastrofa Toby sa nakoniec upokojil. Zhlboka dýchal s na konci nádychu zakaždým trošku zavzlykal. Mal zavreté oči. Sara ho nie príliš jemne uložila do kolísky a prikryla ho.
Potichu kráčala k dverám a práve ich privierala, keď Toby vydal zvláštny zvuk a začal zase kričať. Bol už zachrípnutý, čo však v konečnom dôsledku spôsobovalo vyššiu hlasitosť jeho revu.
Sara zamrzla na mieste a rukou na kľučke. „Ach jaj... “ zastonala bezmocne. „Želám si, aby goblini prišli a vzali ťa preč...“ Náhle zmĺkla.
Goblini boli takí nehybní a tichí, že by začuli aj slimáka žmurknúť.
„... hneď teraz,“ dokončila Sara.
V gobliňom hniezde sa rozľahol výbuch nadšenia. „Povedala to!“
Všetci goblini sa v okamihu rozpŕchli všetkými smermi, zostal len hlúpy goblin. Drepel na mieste a pomaly sa mu na tvári rozostrel výraz poznania. Keď zbadal, že ho zvyšok opustil, zakričal: „Hej! Počkajte ma!“ Pokúsil sa naraz rozbehnúť rôznymi smermi a nakoniec aj on zmizol.
Blýskalo sa a hromy bili zo vzduchu. Toby zrazu uprostred vysokého tónu plaču zmĺkol a Merlin štekal, akoby sa k domu blížili všetci zlodeji sveta.
Všade okolo neho, nad ním aj pod ním, hniezdili goblini, ktorí sa teraz ospalo zamrvili. Otvorilo sa ďalšie oko a ďalšie a ďalšie, kopa šialených červených civiacich očí. Niektorí goblini mali rohy, niektorí špicaté zuby, ďalší zase prsty s pazúrmi; niektorí boli oblečení v častiach brnenia a helmách; ale všetci mali šupinaté nohy a krvou podliate oči. Bez ladu a skladu spali vo svojich neusporiadaných chyžiach v zámku Kráľa Goblinov. Teraz však rozdrapovali oči a nastražovali uši.
„V poriadku, ale teraz ticho. Pst!“ Sara sa pokúšala upokojiť nielen brata ale aj seba. „Čo chceš? Hm? Chceš rozprávku? Dobre!“ S náhlou inšpiráciou nadviazala na niť Labyrintu. „Kde bolo, tam bolo, žila raz krásna dievčina, ktorú jej macocha stále nútila starať sa o bábätko. To bábätko bolo skazené a chcelo všetko len pre seba, takže dievčina bola prakticky otrokyňou. Ale nikto nevedel, že sa do nej zaľúbil kráľ goblinov a dal jej istú moc.“
Goblini v zámku mali oči naširoko otvorené a pozorne počúvali.
Zase sa zablyslo a zahrmelo, ale Sara aj Toby už boli potichu. „V jeden večer,“ pokračovala Sara, „keď bolo dieťa obzvlášť zlé, dievčina zavolala goblinov, aby jej pomohli. A tí jej povedali: ‚Vyslov tie správne slová a my zoberieme dieťa preč, do Mesta Goblinov, a ty budeš voľná.‘ Toto jej poradili.“
Goblini nadšene prikyvovali.
Toby už zase takmer spal, len jeho odfukovanie naznačovalo slabý protest. Sara, potešená svojou vynaliezavosťou, sa k nemu naklonila ponad stenu postieľky. Chcela si udržať pozornosť svojho publika. Lancelota stále držala v rukách.
„Ale dievčina vedela,“ pokračovala, „že kráľ goblinov by dieťa zobral do svojho zámku a naveky by ho premenil na goblina. A tak mlčky trpela dlhé mesiace... až do jedného večera, keď bola taká vyčerpaná z domácich prác a ranená príkrymi, nevďačnými slovami svojej macochy, že to už nemohla ďalej zniesť.“
Sara sa už nakláňala k Tobymu tak blízko, že mu šepkala priamo do jeho ružového uška. Náhle sa otočil v postieľke a pozrel do jej očí, vzdialených len pár centimetrov. Chvíľu bolo ticho, no potom Toby otvoril ústa a začal hlasno a naliehavo zavýjať.
„Och!“ odfrkla znechutene Sara a vystrela sa.
Zadunel hrom. Merlin vložil do štekania všetko, čo v ňom bolo.
Sara vzdychla, zamračila sa a pokrčila plecami, pretože vedela, že sa tomu naozaj nedá vyhnúť. Zodvihla Tobyho na ruky a prechádzala sa s ním po izbe, hojdajúc ho na rukách spolu s Lancelotom. Svetlo z malej lampičky pri posteli vytváralo na stene obrovské mihotavé tiene. „V poriadku,“ povedala, „v poriadku. No tak, prestaň. Spi dieťatko krásne a tak ďalej... Naozaj už prestaň, Toby.“
Toby však nemal v pláne prestať len preto, že ho Sara hojdala. Cítil potrebu vyjadriť všetky svoje sťažnosti.
„Toby,“ oslovila ho sestra prísne. „Buď ticho, dobre? Prosím. Inak...“ stíšila hlas, „inak to poviem, vyslovím tie slová.“ Pozrela na tiene na stene a venovala im teatrálne zvolanie. „Nie! Nie! Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem povedať: ‚Želám si... Želám si...‘“
„Počúvajte,“ povedal goblin znova. Všetky oči v hniezde žiarili a všetky uši boli nastražené.
„Čo povie?“ spýtal sa hlúpy goblin.
„Pst!“ Prvý goblin napäto načúval.
„Buď ticho!“ ozval iný goblin.
„Ty buď ticho!“ vrátil mu to hlúpy goblin.
V tomto zmätku prvý goblin skoro zinfarktoval, ako sa snažil načúvať. „Pst! Pssssst!“ zasyčal a rukou prikryl ústa hlúpemu goblinovi.
Druhý goblin zakričal: „Ticho!“ a štuchol do ďalšieho, ktorý bol najbližšie.
„Počúvajte,“ prvý goblin sa snažil utíšiť zvyšok. „Povie tie slová.“
Goblini sa teda naveľa utíšili a započúvali.
Sara vzpriamene stála. Tobyho vresk dosiahol najvyššiu úroveň, mal červenú tvár a vyzeralo to, že má ťažkosti s dýchaním. Rúčkami sa odtláčal od Sary. Výsledkom bolo, že Lancelot zase spadol na zem. Sara privrela oči a zachvela sa. „Už to dlhšie neznesiem,“ zvolala a zodvihla zavýjajúce dieťa nad hlavu akoby ho núkala ako obetu. Zaintonovala:
„Kráľ goblinov! Kráľ goblinov! Kdekoľvek si, príď a zober toto dieťa čo najďalej odo mňa!“
Zablyslo sa. Udrel hrom.
Goblini sklamane zvesili hlavy.
„To nie je správne,“ zahlásil prvý goblin a akoby sa scvrkol.
„Kde sa naučila tento nezmysel?“ ozval sa posmešne druhý goblin. „Veď to ani nezačína slovami ‚Želám si.‘“
„Pst!“ zasyčal tretí goblin, ktorý sa pokúšal vyniknúť medzi ostatnými.
Sara ešte stále držala Tobyho nad hlavou. Ten bol touto nedôstojnou pózou urazený, a tak reval ešte hlasnejšie ako predtým, čo Sara považovala za nemožné. Spustila ho teda dolu a privinula k sebe, takže sa stíšil na štandardnú úroveň vrieskania.
Sara už bola naozaj vyčerpaná. „Ach, Toby, prestaň s tým. Ty krpaté monštrum. Prečo by som to mala strpieť? Nie som za teba zodpovedná. Mala by som byť voľná a zamestnaná sama sebou. Prestaň! Ach, želám si... želám si...“ Chcela byť hocičím iným namiesto tej kôpky hluku, hnevu, obviňovania a únavy, v ktorej spoznávala samu seba. S krátkym vzlykom povedala: „Želám si aby som poznala slová, ktoré treba povedať, aby ťa goblini zobrali preč.“
„Tak kde je problém?“ povedal prvý goblin netrpezlivo. Pedantne vyslovil, čo bolo treba povedať: „‚Želám si, aby goblini prišli a vzali ťa preč, hneď teraz.‘ To predsa nie je také ťažké, nie?“
V detskej izbe Sara opakovala: „Želám si... Želám si...“
Goblini sa opäť nachádzali v stave pohotovosti a napätí.
„Povedala to?“ spýtal sa hlúpy goblin živo.
Ostatní sa na neho oborili ako jeden: „Drž hubu!“
Prírodná katastrofa Toby sa nakoniec upokojil. Zhlboka dýchal s na konci nádychu zakaždým trošku zavzlykal. Mal zavreté oči. Sara ho nie príliš jemne uložila do kolísky a prikryla ho.
Potichu kráčala k dverám a práve ich privierala, keď Toby vydal zvláštny zvuk a začal zase kričať. Bol už zachrípnutý, čo však v konečnom dôsledku spôsobovalo vyššiu hlasitosť jeho revu.
Sara zamrzla na mieste a rukou na kľučke. „Ach jaj... “ zastonala bezmocne. „Želám si, aby goblini prišli a vzali ťa preč...“ Náhle zmĺkla.
Goblini boli takí nehybní a tichí, že by začuli aj slimáka žmurknúť.
„... hneď teraz,“ dokončila Sara.
V gobliňom hniezde sa rozľahol výbuch nadšenia. „Povedala to!“
Všetci goblini sa v okamihu rozpŕchli všetkými smermi, zostal len hlúpy goblin. Drepel na mieste a pomaly sa mu na tvári rozostrel výraz poznania. Keď zbadal, že ho zvyšok opustil, zakričal: „Hej! Počkajte ma!“ Pokúsil sa naraz rozbehnúť rôznymi smermi a nakoniec aj on zmizol.
Blýskalo sa a hromy bili zo vzduchu. Toby zrazu uprostred vysokého tónu plaču zmĺkol a Merlin štekal, akoby sa k domu blížili všetci zlodeji sveta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára