Tú sovu si nikto nevšimol, hoci žiarila v mesačnom svetle a jej silueta sa odrážala na pozadí bledého svitu hviezd; nikto nepočul šuchot jej zamatových krídel, keď plachtila vzduchom. Ale sova videla a počula všetko.
Pristála na strome, pazúry zakvačila o konár a uprela oči na dievča na čistine pod sebou. Zafúkal vietor, ktorý rozkolísal vetvy, prihnal nízke mračná na večernú oblohu a načuchral dievčaťu vlasy. Sova ho neprestávala pozorovať svojimi okrúhlymi tmavými očami. Dievčina pomaly kráčala od stromov k stredu čistiny kde sa belela lavička. Veľmi sa sústredila a každý krok mala vyrátaný tak, aby ju priviedol bližšie k cieľu. Ruky držala otvorené pred sebou. Vietor opäť zastonal v korunách stromov, prefúkol plášť obopínajúci štíhlu postavu dievčiny a pohral sa s pramienkami vlasov okolo jej tváre so široko otvorenými očami. Pery dievčaťa sa pohli.
„Vráť mi to dieťa,“ prehovorila Sara tichým, no odvážnym hlasom, pretože tak si vyžadovala jej úloha. Zastala, no ruky nespustila. „Vráť mi to dieťa,“ zopakovala. „Cez nebezpečenstvá nevypovedateľné a ťažkosti nespočetné, vybojovala som si cestu do zámku nad Mestom goblinov, aby som dostala späť dieťa, ktoré si ukradol.“ Zahryzla si do pery a pokračovala: „Moja vôľa je rovnako silná ako tvoja a moje kráľovstvo rovnako veľké...“
Privrela oči. Zrazu zadunel hrom. Sova zažmurkala.
„Moja vôľa je rovnako silná ako tvoja,“ zopakovala Sara hlasnejšie. „A moje kráľovstvo rovnako veľké...“ Zamračila sa a spustila ramená.
„Dočerta!“ zanadávala.
Siahla pod plášť a vytiahla knižku s názvom Labyrint. Držiac ju pred sebou, začala z nej nahlas čítať, hoci v padajúcom súmraku nebolo ľahké rozoznať písmená. „Nemáš nado mnou žiadnu moc...“ Ďalej sa nedostala, pretože zase zahrmelo, tentoraz tak blízko, až Sara poskočila. Zahrmenie vyľakalo aj veľkého huňatého ovčiarskeho psa, ktorému síce nevadilo sedieť na lavičke a čeliť Sare, ale práve sa rozhodol, že je najvyšší čas vrátiť sa domov, čo dal najavo niekoľkými ostrými zaštekaniami.
Sara si pevnejšie pridržala plášť. Veľmi ju nezahrial, popravde, bol to len starý postrihaný záves, ktorý mala okolo krku pripevnený sklenenou brošňou. Kým si opakovala repliku z knihy, Merlina, svojho ovčiarskeho psa jednoducho ignorovala . „Nemáš nado mnou žiadnu moc,“ zašepkala. Zavrela oči a ešte niekoľkokrát si vetu zopakovala.
Hodiny na veži zrazu sedemkrát odbili, čo Saru vyrušilo zo sústredenia. Naširoko roztvorila oči zaúpela: „Nie! Tomu neverím! Už je sedem?“ Merlin vstal a otriasol sa cítiac, že sa konečne začne diať niečo zaujímavé. Keď sa Sara sa otočila a rozbehla, Merlin ju nasledoval. Z mračien začali na oboch padať veľké kvapky dažďa.
Sova pozorne sledovala všetko, čo sa dialo. Keď Sara a Merlin opustili park, zostala pokojne sedieť na konári a vôbec sa neponáhľala ich nasledovať. Toto bola jej chvíľa. Presne vedela, čo chce. Táto sova sa už narodila s odpoveďami na všetky otázky.
Celou cestou, kým bežala ulicou olemovanou z oboch strán viktoriánskymi domami podobnými tomu, v akom bývala, si Sara sama pre seba mrmlala: „Toto nie je fér, toto nie je fér.“ Kým dobehla k domu, celkom sa zadýchala. Merlin, ktorý popri nej poskakoval na svojich huňatých labách, tiež dychčal. Jeho mladá panička obvykle kráčala pomalým, zasneným krokom, ale mala aj zvláštny zvyk – s obľubou po večeroch šprintovala z parku domov. Možno to mala na svedomí tá sova. Merlin si nebol istý, ale vedel, že tú sovu nemá rád.
„Toto nie je fér!“ Sara už nemala ďaleko k vzlykom. Celý svet mal podľa nej ďaleko od férovosti. Obzvlášť jej nevlastná matka sa k nej správala nemilosrdne nespravodlivo. A už tam aj stála pred domovými dverami, v odporných tmavomodrých šatách, so strategicky rozopnutým tenkým kabátom, ktorý odhaľoval jej hlboký výstrih a strašný náhrdelník vulgárne visiaci na pehavom hrudníku. Ako inak, pozerala na hodinky. Lepšie povedané, visela na tých hodinkách pohľadom, aby sa uistila, že sa Sara bude cítiť primerane vinná za omeškanie.
Už cestou cez predzáhradku začula Sara svojho malého brata Tobyho, ako reve niekde v dome. Bol to jej nevlastný brat, no Sara mu tak nikdy nehovorila; aspoň odvtedy, čo sa jej spolužiačka Alice spýtala: „A čo je na ňom také nevlastné?“ Sara vtedy nebola schopná nájsť uspokojivú odpoveď. „Nevlastný nemá-so-mnou-nič-spoločné.“ Neznelo to dobre, a potom, nebola to ani pravda. Niekedy mávala záchvaty starostlivosti o Tobyho, chcelo sa jej ho obliecť, schytiť do náručia a odniesť niekam ďaleko od tohto všetkého, na nejaké lepšie miesto, do spravodlivejšieho sveta, alebo na nejaký opustený ostrov. Inokedy – a taká situácia nastala práve teraz – Tobyho nenávidela, pretože rodičia mu venovali dvakrát toľko pozornosti ako jej. Táto nenávisť k Tobymu ju vždy vystrašila, pretože zároveň cítila obavy, že by mu mohla ublížiť. Musím byť veľmi zlá, premýšľala o sebe, keď dokážem čo len myslieť na niečo také strašné, ako ublížiť bytosti ktorú mám v konečnom dôsledku rada. Alebo je niečo zlé práve na tom, že mám rada niekoho, koho súčasne nenávidím? Sara si želala aby existoval niekto, kto by rozumel zmätku v jej duši a možno by jej ho dokázal aj vysvetliť. Nanešťastie nikoho takého nemala. Kamarátky v škole by ju asi považovali za bosorku, keby čo len spomenula, že občas má chuť Tobymu ublížiť; otca by zase táto myšlienka vystrašila viac ako Saru samu. Preto si svoje zmätky nechávala radšej len pre seba.
Sara zastala pred matkou s provokatívne zdvihnutou hlavou. „Prepáč,“ ospravedlnila sa znudeným hlasom, aby jej dala najavo, že v skutočnosti nič neľutuje a že je vlastne zbytočné robiť okolo celej veci rozruch.
„No tak,“ ozvala sa matka, „nestoj na daždi a poď domov.“ Odstúpila, aby Sara mohla okolo nej prejsť dovnútra a znova mrkla na svoje náramkové hodinky.
Sara sa snažila nikdy sa matky nedotknúť, nieto ešte zavadiť o jej šaty. Pretiahla sa cez dvere nalepená na zárubňu. Merlin sa pohol za ňou.
„Pes nie,“ namietla matka.
„Ale veď leje.“
Žena dvakrát pohrozila Merlinovi prstom. „Choď do garáže,“ rozkázala mu. „No tak!“
Merlin so sklonenou hlavou odcupital popri dome do garáže. Sara ho mlčky sledovala a pritom si zahryzla do pery. Prečo, začudovala sa asi po miliónty raz, prečo musí robiť takéto scény vždy, keď idú s otcom večer von? Je to také afektované – afektované bolo Sarine obľúbené slovo od čias, keď ho herecký partner jej mamy použil zhodnocujúc výkon iného herca – slovom, vrcholné klišé. Spomenula si na Jeremyho francúzsky prízvuk, s akým vyslovoval slovo „klišé“; ten prízvuk ju vzrušoval svojou rafinovanosťou. Prečo si len matka nemôže konečne vymyslieť niečo nové? Ach, ako len zbožňovala spôsob, ktorým jej Jeremy rozprával o ostatných hercoch... bola by schopná používať jeho výrazy od rána do večera. Jej otec zriedka rozprával o kolegoch z práce a keď už, bol to len úbohý odvar v porovnaní s Jeremyho historkami.
Matka zavrela domové dvere, znova pozrela na hodinky, zhlboka sa nadýchla a začala jeden zo svojich obvyklých príhovorov: „Sara, meškáš celú hodinu...“
Sara otvorila ústa, ale matka ju umlčala miernym neveselým úsmevom.
„Prosím ťa, nechaj ma dohovoriť, Sara. Tvoj otec a ja chodíme von len zriedkavo...“
„Chodíte von každý víkend,“ prerušila ju Sara drzo, no matka to ignorovala.
„... a o stráženie Tobyho ťa žiadam len ak to nenarúša tvoje plány.“
„Ako môžeš vedieť či nemám nejaké plány?“ Sara sa napoly otočila matke chrbtom, aby jej dala najavo, že jej ďalej nemieni venovať pozornosť. Pohodila knihu na stolík, odopla si brošňu a plášť prevesila na predlaktie. „Nevieš, či mám alebo nemám nejaké plány, veď sa ani neobťažuješ spýtať sa ma.“ Hodila na seba pohľad do veľkého halového zrkadla a skontrolovala si svoj pohodový a uvoľnený výraz. Páčilo sa jej oblečenie čo mala na sebe: krémová blúzka so širokými rukávmi, na nej voľná brokátová vesta, modré rifle a kožený opasok. Ešte viac sa natočila – teraz už bola macoche úplne obrátená chrbtom – aby sa pokochala blúzkou visiacou v jemných záhyboch od pliec až k bokom. Nariasila látku pri opasku aby vynikol jej štíhly pás.
Matka ju pokojne sledovala. „Predpokladám, že by si mi povedala, keby si mala rande. Bola by som rada, keby si mala nejaké rande... pätnásťročné dievčatá by mali chodiť na rande.“
Už len, pomyslela si Sara. Keby som mala rande, ty by si bola posledná osoba, ktorej by som o tom povedala. Aký afektovaný – nie, nevkusný – pohľad na život máš. Kruto sa sama pre seba usmiala. Možno budem mať rande, napadlo jej, možno naozaj budem, ale tebe sa ani trochu nebude páčiť s kým. Dúfam, že si to všimneš. Budeš sa snažiť načúvať za dverami, nazízať z okna, strkať nos do tých otrasných čipkovaných záclon, ktoré si sem navešala. Ale jediné čo zbadáš, budú zadné svetlá na jeho úžasnej sivej limuzíne miznúcej za rohom. A potom budeš civieť na obrázky v časopisoch, na ktorých budeme my dvaja spolu v St. Tropez, na Bermudách a v Indii. A nebudeš schopná s tým nič urobiť, nebudeš ma už posielať do postele a skúšať na mňa psychologické finty, aby si ma prinútila plniť si povinnosti a vytláčať zubnú pastu od konca. Och, ešte všetko oľutuješ, keď si vo Vougue prečítaš o tých astronomických sumách, ktoré nám budú producenti ponúkať...
Sarin otec sa vynoril na schodoch do haly. Na rukách držal Tobyho v pásikavej červeno-bielej pyžame a potľapkával ho po chrbte. „Sara,“ oslovil ju milo, „konečne si tu. Báli sme sa o teba.“
„Dajte mi všetci pokoj!“ vykríkla Sara. Slzy mala na krajíčku a bála sa, že sa rozplače, preto radšej utiekla hore do izby a nedala rodičom šancu na dohováranie. Vždy sa snažili dohovárať jej, hlavne otec, ktorý sa k nej vždy správal trpezlivo a milo, dávajúc jej najavo, že oni, rodičia, sú v práve a že je len otázkou času, kedy si to prizná aj Sara a začne sa podľa toho správať. Prečo otec vždy drží stranu tej ženskej? Jej mama nikdy nemala v tvári taký výraz útrpnej tolerancie. Bola to žena schopná počas minúty-dvoch naraz kričať, smiať sa, objať alebo udrieť. Keď sa ona a Sara hádali, vyzeralo to ako explózia. A o päť minút bolo už všetko zabudnuté.
Nevlastná matka zatiaľ v hale klesla na stoličku, stále oblečená v kabáte. „Už vôbec neviem, čo robiť,“ prehovorila unavene. „Správa sa ku mne ako k zlej macoche z rozprávky bez ohľadu na to, čo hovorím. Skúsila som už všetko, Robert.“
Otec bezmyšlienkovito potľapkával Tobyho po chrbte. „Je ťažké prísť o mamu v tomto veku. Alebo v akomkoľvek veku, predpokladám.“
„To hovoríš vždy. A samozrejme, máš pravdu. Ale zmení sa to niekedy?“
Robert objal Tobyho jednou rukou a druhou sa dotkol manželkinho ramena. „Idem sa s ňou porozprávať.“
Znova zaburácal hrom. Dažďové kvapky hlasno klopkali na okná.
Sara sa utiahla do svojej izby. Považovala ju za jediné bezpečné miesto na svete. Každý deň sa znovu a znovu ubezpečovala, či je všetko na svojom mieste. Hoci Sarina nevlastná matka chodila do jej izby len zriedka, väčšinou s ožehleným oblečením alebo s odkazom, Sara jej jednoducho neverila. Bolo by pre ňu typické, keby si vzala do hlavy len tak sem vkročiť, napríklad pod zámienkou, že chce utrieť prach – hoci Sara si bola istá, že svoju izbu udržuje v absolútnom poriadku – a potom jej poprehadzovať veci a nevrátiť ich na miesto, kam patria. Pre Saru bolo dôležité vyhnúť sa takémuto narušeniu.
Všetky jej knihy mali na poličke svoje vlastné miesta, boli zoradené podľa autora a podľa roku vydania. Ostatné poličky boli zaplnené hračkami a bábikami poukladanými podľa kľúča, ktorý bol známy iba Sare. Závesy museli visieť presne tak, aby symetricky lemovali druhý topoľ v stromoradí na ulici, na ktorý mala Sara výhľad, keď ležala na posteli. Kôš na odpadky stál na presne vymedzenom mieste tak, aby sa jeho dno dotýkalo konkrétnej línie parkiet. Sara sa necítili bezpečne, ak jej veci neboli na svojich miestach. Raz, keď mala v izbe veľký neporiadok, zdalo sa jej všetko akési neznáme. Keď z času na čas zachytila výroky ľudí o tom, ako ich rozrušilo, keď im vykradli dom, Sara presne vedela, ako sa cítili, keď sa im nepovolaný cudzinec hrabal v osobných veciach. Pani, ktorá chodila rodine trikrát do týždňa upratovať vedela, že v Sarinej izbe nemá čo robiť. Sara sa o všetko starala sama. Naučila sa opraviť elektrické zásuvky, uvoľnené skrutky, či zavesiť obrazy, takže jej otec nemal dôvod sem vstupovať, okrem prípadov, keď sa so Sarou prišiel porozprávať.
Sara chvíľu postávala v strede izby s červenými očami a poťahujúc nosom si stále hrýzla peru. Potom pristúpila k stolíku a pozrela na zarámovanú fotografiu. Otcova, mamina a aj jej vlastná desaťročná tvár nehybne opätovali pohľad. Rodičia sa na fotke na seba dôverne usmievali. Vlastný úsmev sa Sare zdal trochu prehnaný a príliš výrazný.
Izba bola plná nehybných pohľadov, pretože Sara mala všade po stenách pripevnené fotky a plagáty svojej mamy v rôznych kostýmoch a pózach. Zrkadlo na toaletnom stolíku bolo vyzdobené výstrižkami chváliacimi matkine predstavenia alebo oznamujúcimi iné, v ktorých ešte len mala hrať. Na stene pri posteli visel plagát oznamujúci matkinu najnovšiu hru; zobrazoval Sarinu mamu v objatí s hereckým partnerom Jeremym, líce pri líci a s dôvernými úsmevmi. Fotograf zachytil pôvab páru – ona bola krásna, on príťažlivý blondín so zlatou retiazkou na krku. Pod obrazom bol uvedený citát jedného divadelného kritika: „Cítil som zriedkavú srdečnosť ožarujúcu obecenstvo.“ Plagát bol podpísaný veľkým ozdobným písmom: „Pre moju milovanú Saru s vrúcnou láskou, mama“. Iný rukopis zanechal odkaz: „Všetko dobré, Sara. Jeremy“. Okolo plagátu boli povešané ďalšie výstrižky z rôznych novín, zoradené podľa dátumu. Bolo na nich vidieť obidve hviezdy ako spolu večerajú v reštaurácii, ako spolu popíjajú na párty alebo ako sa spolu smejú pri plavbe na jachte. Popisky pod obrázkami sa všetky vyjadrovali k rovnakej téme – „Romanca na javisku aj mimo neho“.
Sara ešte stále z času načas posmrkávala, keď usadená za malým stolíkom pri posteli vytiahla hraciu skrinku, ktorú jej mama darovala na pätnáste narodeniny. Spomienky na ten nádherný deň mala ešte stále živé. Mama po ňu hneď ráno poslala taxík, ktorý ju na počudovanie neodviezol do maminho bytu, ale popri rieke na miesto, kde na ňu už čakala spolu s Jeremym v jeho staromódnom čiernom mercedese. Odviezli sa za mesto a naobedovali sa pri bazéne v klube, v ktorom mal Jeremy členstvo a kde čašníci hovorili po francúzsky. Neskôr, keď sa kúpali v bazéne, Jeremy šaškoval a predstieral, že sa topí, a to tak presvedčivo, až jeden postarší pán začal zvoniť poplašným zvoncom. Na tejto príhode sa potom bavili celou cestou späť do mesta. U mamy si Sara prevzala darček od Jeremyho: bledomodré večerné šaty. Obliekla si ich ešte v ten istý večer na premiéru nového muzikálu. Potom šli na večeru do slabo osvetlenej reštaurácie. Jeremy sa vtipným spôsobom kriticky vyjadroval o každom hercovi, ktorý hral v muzikáli. Sarina mama sa tvárila, že nesúhlasí s takýmto nehoráznym klebetením, ale to Saru a Jeremyho ešte viac pobavilo a o chvíľu už všetci takmer plakali od smiechu. Neskôr si Jeremy so Sarou zatancoval, pričom sa na ňu po celý čas usmieval. Žartoval, že blesky fotoaparátov, ktoré ich osvetľovali, im zaručujú, že zajtra budú hlavnou témou všetkých bulvárnych plátkov. Cestou domov šoféroval veľmi rýchlo, aby striasol prenasledujúcich fotografov, ako tvrdil s potešeným úsmevom na tvári. Pri rozlúčke dostala Sara od mamy balíček zabalený v striebornom baliacom papieri a previazaný bledomodrou stuhou. Keď ho doma, vo svojej izbe rozbalila, našla v ňom hraciu skrinku. Cinkala tóny klasickej anglickej melódie Greensleeves a malá figúrka tanečnice v nazberkaných šatách sa otáčala v piruetách. Sara zvykla tanečnicu fascinovane pozorovať, až kým sa jej pohyby nespomalili a nezačali zadŕhať. Vtedy skrinku zavrela a ticho recitovala verše, ktoré raz preberali na hodine anglickej literatúry:
Ó, telo vlniace v rytme hudby
Ó, jasné pohľady
Môže byť tanečník oddelený od tanca?*
Pre Saru bolo ľahké naučiť sa básne, ktoré sa jej páčili. Kedykoľvek otvorila hraciu skrinku, spomenula si práve na tieto riadky, ktoré jej bez námahy utkveli v pamäti. Dokonca sa jej zdalo, že bolo ľahšie si tie verše zapamätať, ako na ne zabudnúť. Ale prečo jej potom robilo ťažkosti naučiť sa repliku z Labyrintu? Bola to jediná hra, ktorú si sama pre seba hrala. Nehrozila jej žiadna skúška, nemala ani žiadne publikum, ktoré by jej vystúpenie hodnotilo – až na Merlina. Malo by to byť pre ňu ľahké. Zamračila sa. Ako vôbec môže dúfať, že raz bude vystupovať, keď si ani nedokáže zapamätať jedinú repliku?
Skúsila to znovu: „Cez nebezpečenstvá nevypovedateľné a ťažkosti nespočetné, vybojovala som si cestu do zámku nad Mestom Goblinov, aby som dostala späť dieťa, ktoré si ukradol...“ Prerušila reč a zadívala sa na svoju mamu v Jeremyho objatí na plagáte. Rozhodla sa, že vystúpeniu pomôže, ak sa naň primerane pripraví. Keď sa chceš zžiť s rolou, hovorievala jej mama, potrebuješ správne prostriedky. Kostýmy, make-up a parochne slúžia viac hercovi ako divákom, pretože pomáhajú uniknúť z reálneho života a stotožniť sa s rolou, povedal Jeremy, po každom vystúpení to všetko zo seba zhodíš a máš zase čistý štít. Každý deň je novým štartom, každý deň sa môžeš vytvoriť znova a znova. Sara si vzala rúž zo zásuvky toaletného stolíka, trochu si ním natrela pery a stisla ich tak, ako to robievala jej mama. Zblízka sa pozrela na svoj odraz v zrkadle a domaľovala si ešte kútiky pier.
Niekto zaklopal na dvere a zvonka sa ozval otcov hlas. „Sara? Môžem s tebou hovoriť?“
S pohľadom naďalej upretým do zrkadla Sara odpovedala: „Nie je o čom hovoriť.“
Čakala. Vedela, že otec do izby nevstúpi, kým ho nepozve dnu. Predstavila si, ako tam stojí, mračí sa, šúcha si čelo a premýšľa, čo by mal povedať; niečo prísne, aby potešil tú ženskú, no zároveň dostatočne priateľské, aby upokojil svoju dcéru.
„Mali by ste sa poponáhľať,“ ozvala sa Sara, „ak nechcete zmeškať predstavenie.“
„Toby už jedol,“ začula otcov hlas, „a je v posteli. Mohla by si na neho dozrieť, aby v poriadku zaspal? Vrátime sa okolo polnoci.“
Zase sa odmlčal a Sara začula už len zvuk vzďaľujúcich sa pomalých krokov, ktoré vyjadrovali zmes sústredenia a rezignácie. Otec urobil všetko, čo sa od neho očakávalo.
Sara sa otočila od zrkadla a obviňujúco sa pozrela na zavreté dvere. „Naozaj si chcel so mnou hovoriť, však?“ zašepkala. „Prakticky si vyrazil dvere.“ Kedysi z domu neodchádzal bez toho, aby ju pobozkal na rozlúčku. Zasmrkala. Veci v tomto dome sa zmenili.
Vložila si rúž do vrecka a pery si utrela papierovou vreckovkou. Keď kráčala k smetnému košu, zrazu niečo zbadala. Presnejšie, všimla si, že niečo chýba.
Lancelot.
Rýchlo prehádzala poličky so svojimi hračkami, bábikami, plyšovými psami a opicami, vojakmi a klaunmi, hoci vedela, že to nemá význam. Ak by tu medvedík bol, zostal by na svojom vymedzenom mieste. Ale nebol tam. Usporiadanie izby bolo narušené. Sare zahoreli líca.
Bola v mojej izbe, pomyslela si. Nenávidím ju!
Vonku práve štartoval taxík. Sara začula auto a utekala k oknu.
„Nenávidím ťa!“ zakričala.
No nik ju nepočul, nikto okrem Merlina, ktorý nemohol urobiť nič okrem toho, čo už robil, a to hlasno štekať v garáži.
Vedela, kde nájde Lancelota. Toby už mal všetko, po čom mohlo jeho detské srdiečko túžiť, mal oveľa viac vecí ako Sara a bez námietok dostával každý deň ďalšie. Vletela do detskej izby. Jej macík ležal pohodený na koberci. Sara ho zodvihla a privinula k sebe. Toby, plný teplého mlieka, vo svojej postieľke už takmer spal, no Sarin príchod ho vyrušil. Zazrela na neho. „Nenávidím ju. A nenávidím aj teba,“ zasyčala.
Toby sa rozplakal. Sara sa striasla a pevnejšie ti pritisla Lancelota k sebe.
„Och,“ zakvílila. „Zachráňte ma... niekto. Zoberte ma z tohto hrozného miesta.“
Toby s červenou tvárou doslova zavíjal, Sara kvílila a Merlin vonku štekal. Vonku sa zablyslo a zahrmelo priamo nad domom. Okná sa zatriasli v rámoch a šálky v kuchynskej linke poskočili
„Niekto ma zachráňte,“ prosila Sara.
____
* William Butler Yeats
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára