Kapitola tretia: Trpaslík

Sara pocítila ako padá dolu do temnoty. Divoko mávala rukami, až sa jej podarilo nadobudnúť akú-takú rovnováhu. Kopec bol veľmi strmý.
Od preľaknutia jej vyschlo v ústach. Opatrne si sadla. Posediačky sa cítila bezpečnejšie, ale nemohla si dovoliť zdržať sa dlho – mala len trinásť hodín na to, aby sa dostala do Labyrintu a vyhľadala Tobyho v zámku.
Snažila sa zísť z kopca tak, že sa šmýkala bokom, ale nebolo to o nič lepšie. Kamene a kríky jej prekážali, no neodvážila sa vstať a obísť ich. Naokolo vládla čerň; bolo jej, akoby sa pokúšala nájsť správny smer v mori atramentu. Do očí sa jej tlačili slzy, ale zbavila sa ich žmurkaním. Dokáže to. Neexistovali hranice toho, čo bolo možné, potrebovala len odhodlanie (ktoré mala, tým si bola istá), dôvtip (aj toho mala vždy dostatok, hoci ho nemusela použiť za takýchto okolností) a možno aj trochu šťastia (a to si podľa svojho názoru zaslúžila). Dokážem to, sľubovala si, keď si znova sadala na čiernu zem, pretože nevedela, ako má pokračovať ďalej.
Niekde z výšky, v ktorej sa nad ňou vznášala biela sova, začula Sara posmešný spev. Odtrhla oči od temnoty pod sebou a zodvihla pohľad. Uvedomila si, že tmavú oblohu zalieva slabé svetlo. Sledovala ako svetlo silnie a mení sa z červeného na ružové a potom na svetlomodré. Nakoniec sa na horizonte zjavilo slnko. Sara zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Cítila, ako jej slnko zohrieva pokožku. Dokáže to!
Keď znovu otvorila oči, žiaril pred ňou Jarethov zámok v plnej kráse; jeho veže a strieľne lemovalo odrazené slnečné svetlo. Plná úzkosti sa rozhliadala po údolí, ktoré sa vynáralo len postupne, ako práve vyvolaná fotografia.
Ihneď sa snažila odhadnúť šírku údolia. Rozloha krajiny medzi ňou a zámkom nebola taká veľká, ako očakávala. Toto dokážem prebehnúť za niekoľko hodín, predpokladala. Bolo to len niekoľko míľ. Jareth ma klamal. Myslel si, že ma temnotou vystraší natoľko, že sa vzdám a zabudnem na Tobyho. Ako keby som mohla. V každom prípade, za trinásť hodín prejdem tam aj naspäť a ešte mi nejaký čas aj zostane.
Rada by vedela, či čas v Jarethovej krajine plynie rovnako ako u nej doma. Ak áno, čo si asi pomyslia otec a matka, keď sa vrátia? Možno zavolajú políciu. Ale s tým nateraz nemohla nič urobiť. Nečakala, že by v Jarethovom zámku našla telefón. Pri tej myšlienke sa dokonca pousmiala.
Slnko už vyšlo nad horizont a z údolia sa postupne vynárali farby a tvary. Tam dolu sa črtalo veľa vecí, tým si bola istá. Rozhliadala sa až postupne obsiahla celé údolie a náhle ju zamrazilo. Neverila vlastným očiam: čím viac stúpajúce slnko odhaľovalo, tým nižšie jej porazenecky klesali ramená a úsmev mizol z tváre. Nakoniec celkom onemená potriasla hlavou.
Od miesta, kde sedela až k zámku a dokonca aj zaň, sa od jedného horizontu k druhému ťahalo obrovské spletité bludisko stien a živých plotov.
„Labyrint,“ zašepkala. „Takže toto je Labyrint.“
Študovala ho, snažila sa rozoznať v ňom nejaký vzorec alebo princíp, podľa ktorého bol postavený a ktorý by ju viedol, no nič také nezbadala. Chodby sa rozdvojovali, zatáčali a vinuli, brány v stenách viedli k ďalším bránam a tie zase k ďalším. Pripomínalo jej to tisícky prekrývajúcich sa odtlačkov prstov ležiacich vedľa seba. Nemohla sa ubrániť úvahám o tom, či Labyrint niekto postavil alebo či jednoducho existoval od počiatku dní.
Doľahla na ňu beznádej. Pripadalo jej nemožné nájsť cestu cez Labyrint. Ale vstala, zaťala päste, bojovne vystrčila čeľusť a odkašľala si.
„Tak dobre. Ideme na to. Nohy, hýbte sa.“
Vo svetle svitania pred sebou zbadala chodník, ktorý sa kľukatil dolu kopcom. Vydala sa ním pomedzi skaly a kríky až sa priblížila k veľkému múru, ktorý bol podopretý piliermi. Do oboch strán sa tiahol sa tak ďaleko ako len dovidela.
Sara, plná pochybností, vykročila k múru, hoci nemala poňatia čo bude ďalej. Keď už bola celkom blízko, zachytila pri základoch múru pohyb. Prizrela sa: stál tam malý človiečik a chichotal sa niečomu, čo držal topánkou pri zemi.
„Prepáčte,“ ozvala sa Sara.
Malý mužíček skoro vyskočil z kože.
„Len prechádzam,“ povedal ešte predtým, ako sa na ňu pozrel.
Keď sa otočil, mal sklonenú hlavu, takže na Saru pozeral spoza mohutného hustého obočia.
„Ale toto!“ vykríkol udivene zaškúliac na Saru. „Ale toto!“
Vyzeralo to, že jeho oči ešte nikdy nespočinuli na Sare podobnej osobe. Alebo ho možno iba žiadna Sare podobná osoba ešte nepristihla pri tom, čo práve robil.
„Ale toto!“ povedal znova.
Takto sa nikam nedostaneme, pomyslela si Sara.
Bol to zvláštny človiečik. Mohutné obočie mu dodávalo divoký výzor, ale jeho vráskavá tvár divoká nebola. Tváril sa ostražito, nie úplne nepriateľsky, ale ani priateľsky. Zdalo sa, že sa vyhýba pohľadu Sariných očí, ale všimla si, že pozorne sleduje každý pohyb jej rúk. Na hlave mal čiapku. Na opasku pridŕžajúcom krátke nohavice, sa mu hojdala retiazka s ozdobami. Sara ich odhadla na bižutériu. Keď zbadala, že sa človiečik zase chystá zopakovať „Ale toto!“, rýchlo ho prerušila.
„Prepáčte, ale potrebujem sa prejsť cez Labyrint. Mohli by ste mi povedať, ako sa dostanem dovnútra? “
Človiečik vykrivil ústa a raz či dva razy na ňu žmurkol. Zrazu však jeho pohľad vystrelil niekam nabok. Vzápätí sa niekoľkými krokmi prirútil k zvončeku a zároveň spod kabáta vybral plechovku so sprejom. Keď namieril rozprašovač, Sara zbadala priezračnú malú vílu, ktorá sa zbjavila na zvončeku.
Ozvalo sa niekoľko puknutí: človiečik postriekal vílu sprejom. Tá ochabla ako vysušený lupeň kvetu.
„Päťdesiat sedem,“ zvolal človiečik víťazoslávne.
„Ako ste mohli urobiť niečo také?“ spýtala sa Sara šokovane.
Odpovedal jej odfrknutím.
Sara sa rozbehla k miestu, kde ležala víla so skrútenými a chvejúcimi sa krídlami.
„Chúďatko!“ vykríkla.
Jemne ju chytila končekmi prstov a obviňujúco sa otočila k zabijakovi víl.
„Ste netvor!“
V tej chvíli pocítila ostrú bolesť akoby sa porezala o črepinu – víla ju pohrýzla do prsta. Sara ju hneď pustila a priložila si prst k ústam.
„Pohrýzla ma,“ zamrmlala.
„Samozrejme, že ťa pohrýzla,“ ozval sa človiečik. „Čo iné si čakala od víly?“
„Ja...“ Sara sa zamračila. „Myslela som si, že víly robia... no, dobré veci. Ako napríklad že plnia želania.“
„Ha!“ človiečik sa tlmene zasmial a zodvihol obočie. „Veľa toho o vílach nevieš.“
Zodvihol rozprašovač a náhodne postriekal ďalší zvonček. Druhá víla so zachvením spadla z rastlinky a zhnedla ako jesenné lístie.
„Päťdesiat osem,“ potriasol hlavou človiečik. „Množia sa tak rýchlo, že ich nestíham ničiť.“
Sara si cucala prst a striasla sa.
„Au! Bolí to,“ posťažovala sa.
Človiečik odkráčal k rastline, ktorá ho takmer prevyšovala, odtrhol jeden z jej širokých sivastých listov a podal ho Sare.
„Tu máš, potri si ním ranu.“
Vďačne ho poslúchla. No hneď, ako to urobila, pustila list, zovrela si prst druhou rukou a začala poskakovať.
„Au!“ vykríkla. „Je to ešte horšie. Oveľa horšie! Au, au, au!“
Mužíček si podoprel boky malými tučnými rukami a smial sa až mu tiekli slzy.
„Samozrejme, že to bolí. Snažiť sa zneutralizovať uhryznutie od víly týmto listom... Nevieš o tom vôbec nič, však?“
Sarina tvár sa krivila od bolesti.
„Domnievala som sa, že mi chcete pomôcť!“ odpovedala mu pohoršene.
„Tak ty si sa domnievala! Máš asi veľa domnienok,“ zachichotal sa. „A všetky sú nesprávne. Okrem toho, na zadku máš trávu.“
Napriek bolesti v prste sa Sara obzrela dozadu a zistila, že je to pravda. Bola špinavá od šmýkania dolu kopcom. Oprášila sa tak dobre, ako sa len dalo. Došlo jej, že človiečik sa jej mstí za to, že ho prekvapila svojím príchodom.
„Ste hrozný,“ povedala mu.
„Nie, nie som,“ jeho hlas znel prekvapene. „Volám sa Hoggle. A ty si kto?“
„Sara.“
„Myslel som si,“ prikývol.
Zamieril na ďalšiu vílu, postriekal ju a pre istotu ju ešte prišliapol. Víla zakvílila.
„Päťdesiat deväť.“
Sara premýšľala s prstom v ústach. Zdalo sa, že človiečik ju pozná. Takže musel mať niečo do činenia s Jarethom. Možno bol jeho špiónom. Možno. Nevyzeral na špióna, pretože tí nebývajú takí nevrlí. A nerobia si z ľudí žarty. Alebo áno? Ale ak boli všetky jej domnienky nesprávne, ako jej Hoggle povedal, tak bola nesprávna aj táto. No v prípade, že je špión, premýšľala Sara, je jeho úlohou presvedčiť ma, že sa mýlim aj keď mám pravdu. Ale ak sú moje domnienky správne a on nie je špión, znamená to, že nemá žiadny záujem na tom, aby ma presvedčil, že sa vo všetkom mýlim, hoci je možné, že sa mýlim aj v tomto a teda...
„Och!“ zvolala podráždene.
Cítila sa, akoby pozerala na ilustrácie v jednej z jej kníh, na ktorej to vyzeralo, že voda tečie dohora a predsa sa nedalo určiť, kde presne na obrázku vznikal ten dojem.
Hoggle odtrhol lístok z inej rastliny a s pomykávajúcimi sa kútikmi úst ho ponúkol Sare, ktorá si vytiahla prst z úst. Bolesť už ustupovala, takže ponuku odmietla pokrútením hlavy a napriek všetkému sa musela zasmiať na Hogglovej podivnej scvrknutej tvári, ktorá sa na ňu znova zamračila. Nedôverčivo na ňu zazeral, pretože nebol zvyknutý na to, že sa na neho usmievajú.
Nedalo sa nič robiť, Sara si nemohla byť istá tým, či je Hoggle špión alebo nie, no v každom prípade bol jedinou osobou, ktorá jej mohla pomôcť. Skúsila to ešte raz.
„Vieš, kde je brána do Labyrintu?“
„Možno,“ zatváril sa neurčito.
„Fajn. Kde je?“
Namiesto odpovede sa otočil zodvihol plechovku.
„Šesťdesiat.“
„Pýtala som sa, kde je.“
„Kde je čo?“
„Brána.“
„Aká brána?“
„Brána do Labyrintu.“
„Aha, tá brána. Do Labyrintu. Tak toto je dobré,“ nepríjemne sa zasmial.
Sara mala nutkanie udrieť ho.
„Nemá význam sa ťa na čokoľvek pýtať.“
„Má, ak sa pýtaš správne,“ pozrel na ňu spoza obočia a potom bez súvislosti podotkol: „Si zelená ako uhorka.“
„Dobre a ako sa mám teda správne opýtať?“
Hoggle si brnkol do nosa. „Záleží od toho, čo sa chceš dozvedieť.“
„To je jasné,“ odpovedala Sara. „Ako sa dostanem do Labyrintu?“
Hoggle zafučal. „Ha! A sme doma.“
Sara sa zazdalo, že vo vzduchu znova začula hudbu, tú čarovnú hudbu, ktorá bzučala okolo Kráľa goblinov.
„Dostaneš sa tam tadiaľto,“ ukázal za ňu. „Ak sa chceš v Labyrinte niekam dostať, musíš sa správne pýtať.“
Sara sa otočila a v múre zbadala obrovskú, groteskne prezdobenú bránu. Obviňujúco zazrela na Hoggla. Mohla by odprisahať, že brána tam predtým nebola.
„Je zatvorená,“ vysvetlil jej Hoggle. „Takže asi musíš nájsť kľúč.“
Pozrela zase na bránu a potom okolo seba. Zdalo sa jej, že nájsť kľúč by nemalo byť ťažké a nemýlila sa: neďaleko zbadala malú rohožku na ktorej ležal velikánsky kľúč.
„Fajn,“ povedala, „toto je dosť jednoduché.“
Podišla ku kľúču a skúsila ho zodvihnúť, ale bol príliš ťažký; dokázala ním pohnúť len tak, že striedavo posúvala jeden alebo druhý koniec. O tom, že by ho zastrčila do zámky na bráne nemohlo byť ani reči. Uprela pohľad na Hoggla.
„Predpokladám, že by som očakávala priveľa, keby som chcela, aby si mi pomohol, že?“
„Áno,“ odpovedal Hoggle.
Znovu napla všetky svaly a pokúsila sa kľúč zodvihnúť, ale bolo to beznádejné.
„Ach,“ zavzdychala Sara. „Toto je také hlúpe.“
„Chceš povedať, že ty si hlúpa,“ opravil ju Hoggle.
„Sklapni, ty krpatý zlý trpaslík.“
„Nevolaj ma tak,“ ohradil sa Hoggle urazene. „Nie som žiadny trpaslík.“
„Ale áno, si,“ oponovala mu Sara. Vynorila sa jej nepríjemná spomienka na časy, keď bola oveľa mladšia a zvykla sa v škole kruto posmievať dievčaťu, ktoré chcela potrápiť. Neprestala však.
„Áno, to teda si. Krpatý, zlý, zákerný škaredý trpaslík.“
Hoggle bol celý bez seba od zlosti.
„Nevolaj ma tak,“ skríkol hystericky. „Práve ty, ktorá si taká hlúpa, že všetko pokladáš za samozrejmé.“
„Trpaslík, trpaslík!“
„Nie som trpaslík! Nie som! A prestaň! Prestaň s tým!“
„Zákerný, podlízavý trpaslík!“
Hoggle sa rozhodol nechať urážky tak a dôstojne povedal Sare: „Ak by si trochu premýšľala, pokúsila by si sa otvoriť bránu.“
To ju zastavilo. Na chvíľu sa zamyslela, potom pristúpila k bráne a strčila do nej. Otvorila sa.
„Nikto nepovedal, že je zamknutá,“ podotkol Hoggle.
„Veľmi múdre.“
„To ty si myslíš, že si múdra, ale nie si,“ povedal Hoggle. „A vieš prečo? Lebo si sa vôbec nepoučila.“
Sara opatrne nazrela za bránu. Nepáčilo sa jej, čo videla; bolo tam tmavo a nepríjemne, ale zdalo sa jej, že bzučiaca hudba znie intenzívnejšie. Pocítila hnilobu.
Pozbierala všetku odvahu a vkročila do Labyrintu, ale hneď sa zastavila. Cesta sa pri vchode rozdvojovala. Bola úzka a okolité múry Saru úplne prevyšovali. Zo šera sa ozývalo kvapkanie vody. Podišla k náprotivnému múru a dotkla sa ho, ale hneď ruku odtiahla – stena bola vlhká, slizká a akoby plesnivá.
Hoggle nakukol za bránu. „Útulné, že?“
Sara sa zachvela. Aj Hogglovo správanie sa zmenilo: bol tichý a v jeho hlase zaznelo znepokojenie, keď sa znovu ozval:
„Naozaj tam chceš ísť?“
Sara zaváhala.
„Ja... áno,“ povedala nakoniec. „Áno, chcem. Vieš o... existuje nejaký dôvod, prečo by som nemala?“
Zaťala päste. Svet za bránou vyzeral hrôzostrašne a temne.
„Existuje veľa dôvodov, pre ktoré by si nemala chodiť do Labyrintu,“ odpovedal jej Hoggle. „Ecistuje nejaký dôvod, prečo by si mala? Ale naozaj dobrý dôvod.“
„Áno, existuje.“ Odmlčala sa. „Takže myslím, že... že musím.“
„V poriadku,“ povedal Hoggle tónom, ktorý naznačoval, že všetka zodpovednosť za to, čo sa stane, je odteraz na Sare. „No,“ spýtal sa, „ktorým smerom sa vyberieš? Napravo alebo naľavo?“
Pozrela na jednu a potom na druhú stranu. Nevidela žiadny dôvod, pre ktorý by uprednostnila jednu z tých ciest. Obe vyzerali odpudzujúco. Múry vyzerali, že sa ťahajú donekonečna. Pokrčila plecami, príliš hrdá na to, aby požiadala Hoggla o pomoc.
„Obe vyzerajú rovnako,“ zhrnula situáciu.
„Takto sa asi ďaleko nedostaneš, že?“ povedal jej.
„Dobre, dobre,“ vzdala sa. „Ktorým smerom by si šiel ty?“
„Ja?“ rozosmial sa Hoggle. „Žiadnym.“
„Ty teda dokážeš poradiť.“
„Nikdy som nepovedal, že ti budem radiť alebo áno? Určite si však môžeš vybrať jednu z ciest. Možno sa dostaneš zase na začiatok a zistíš, že si vybrala tú zlú.“
„Fajn,“ odsekla Sara, „ak je toto všetko, čím mi môžeš pomôcť, tak to radšej nechaj na mňa!“
„Vieš, čo je tvoj problém?“ spýtal sa Hoggle.
Ignorovala jeho otázku a snažila sa konečne rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať. Normálne by to skúsila najprv naľavo a až potom napravo, ale na tomto divnom mieste mohlo byť správne poradie aj opačné.
„Povedal som ti, že priveľa vecí považuješ za samozrejmé,“ pokračoval Hoggle. „Tento Labyrint, napríklad. Ak by si sa aj dostala do stredu, o čom pochybujem, nikdy nenájdeš cestu späť.“
„To je tvoj názor,“ povedala Sara a vykročila napravo.
„Ale je lepší ako hociktorý z tvojich.“
„Ďakujem za nič, Hogwart.“
„Hoggle!“ Ozvena niesla jeho hlas od brány, od ktorej sa nepohol. „A nehovor, že som ťa nevaroval.“
Sara bojovne vystrčila bradu a vykročila okolo vlhkých stien.
Prešla len niekoľko krokov, keď sa za ňou brána zatvorila ohlušujúcim cvaknutím znásobeným ozvenou. Zastala. Nemohla odolať nutkaniu obzrieť sa, či sa brána znovu neotvorí. Zostala zavretá.
Hoggle zostal vonku. Jediné zvuky, ktoré sa teraz ozývali v Labyrinte, bolo kvapkanie vody a Sarin zrýchlený dych.